Všade doma - dobre, najlepšie XI.

„Dnes je náš šťastný deň, do hodinky sme vo Francúzsku a tam sa najeme,“ zašveholil vyhladovaný Ňaňo len čo sme sa ocitli na odpočívadle asi 50 km od francúzskych hraníc, kam sme sa dostali asi po hodinovom stopovaní za Barcelonou. „To by v tom musel byť čert, aby sme niečo nestopli“, prispel som svojou troškou preexponovaného optimizmu aj ja. Bol v tom čert. „Nevadí, aspoň sa poriadne navečeriame. Mám hlad veľký ako ruské dlhy, nejedli sme od včera večera“ snažil som sa vylepšiť si náladu po prvých hodinách márneho postávania na krajnici. Aj teraz som sa však mýlil. V bohato vybavenej a osvetlenej reštaurácii plnej kŕmiacich sa Nemcov nám odmietli čokoľvek predať za francúzske alebo švajčiarske franky a pessetas sme už nemali. Spať sme sa teda ukladali bez večere, netušiac, že aj nasledujúcu noc budeme usínať na tom istom mieste za rovnakého škvŕkania žalúdkov. Piatok večer:„Som hladný.“„Vydrž, mal si kolu. Musíš hladovať dôstojne! Takzvane Gándijovsky. To je napríklad keď sa človek rozhodne hladovať z nejakej ušľachtilej pohnútky, v nádeji často sklamanej, že ho zodpovední, ktorých chce k niečomu prinútiť, nenechajú umrieť hladom. Najčastejšie držia tento typ hladovky väzni, ktorí dúfajú, že ak už nič nedosiahnu, aspoň sa im podarí schudnúť a prepchať sa cez mreže na slobodu.“„Druhým spôsobom by mohlo byť hladovanie diétne, pri ktorom si chce hladujúci vylepšiť postavu, alebo mu diétu nariadi lekár, ktorý mu závidí chuť do jedla“ doplnil motivujúcu debatu Ňaňo.„To poznám, to drží moja mama. Väčšinou ju potom pristihneme okolo pol tretej nadránom ako sa opiera o pootvorené dvierka chladničky a s kúskom klobásky v kútiku úst sa snaží vysvetliť, že si pri svetielku v chladničke chcela len prečítať časopis, lebo nevie spať.“Sobota ráno. Otvoril som oči a nad sebou som uvidel stáť skupinku asi dvadsiatich Holanďanov, ktorí na mňa pobavene ukazovali prstom a čosi sa mi tou ich chrchlaninou snažili povedať. S otáznikmi v očiach som sa otočil na Ňaňa, ktorý vedel po holandsky povedať len Heineken, no aj tak mi to prišlo lepšie ako pozerať sa na tých uchechtaných liberálnych blondiakov a tváriť sa pri tom ako policajt na IQ testoch. „Nohy“ povedal zrazu Ňaňo. Silno som sa nadýchol, no necítil som nič.„Voda“ prezradil Ňaňo ďalšiu indíciu. Až vtedy som si všimol, že mám nohy položené v obrovskej mláke zo zeme presakujúcej vody. „No, keď už jedla nemáme, aspoň tekutín máme nadostač,“ precedil som nazlostene pomedzi zuby. „To nič, dnes je náš šťastný deň, do hodinky sme vo Francúzsku a tam sa najeme“ zavtipkoval Ňaňo tými istými slovami ako deň predtým.Sobota v čase obeda.„Čo myslíš, ako chutia mravce?“„Asi kyslo.“„Aj tie, čo neštípu?“„Aj tie.“„A osy?“„Neviem, asi nijak.“„Prečo nie kyslo, veď aj osy štípu?“„Osy neštípu, osy bodajú!“„A myši?“„Myši nebodajú, myši hryzú.“„Nepýtam sa na to, pýtam sa ako chutia.“„Neviem, ale v ázii bežne jedia potkany.“„Aj mravce.“„Hej, aj mravce bežne jedia potkany.“„V ázii ich jedia.“„Aj u nás mravce jedia potkany.“„Ale prestaň už, v ázii jedia ľudia mravce.“„Nie je to istá forma kanibalizmu? Veď v ázii už je ľudí ako mravcov.“Sobota popoludní:„Čo myslíš, ako chutí pes.“„Neviem, vidíš nejakého?“„Nie, len samých Nemcov.“Sobota podvečer:„Čo myslíš, ako chutia Nemci...?“Sobota večer.„Seriem na to, idem kradnúť. Oblečiem si nepremokavú mikinu, tá má to veľké vrecko vpredu.“„Čo chceš ukradnúť?“„To je jedno, niečo čo Nemci nedojedia.“„To chceš zbierať zvyšky po Nemcoch?“„Nie, zvyšky po Nemcoch zbierali po bitke o Stalingrad, ja chcem jedlo a tie hovädá nechávajú na stoloch celé nedotknuté rohlíky. Prejdem sa pár krát cez reštiku, akože na WC, a čo nájdem nedotknuté, to schovám do vrecka.“ Z výpravy som sa vrátil s dvoma rohlíkmi a nedopitou fľašou kokakoly, no šťastný ako blcha. Keby tam bol s nami Ježiš, určite by urobil zázrak a ... ... na základe reklamnej zmluvy by rozmnožil kokakolu.Nedeľa ráno.„Dnes je náš šťastný deň, do hodinky sme vo Francúzsku a tam sa ...“„Nechcel by si byť radšej ticho?! Zase mám nohy vo vode.“„Čo máme na raňajky?“„To čo na večeru – hlad.“„Tak poďme skúsiť niečo stopnúť. Mám taký ciťák, že dnes je náš šťastný ...“Nedeľa obed.„Milý Pane Bože. Až do teraz som si myslel, že ti môžem veriť, ale vidím, že môžem veriť tak akurát v teba. Nielen, že si nám pokazil stop, ale ani sa o nás nestaráš tak, ako to sľúbil tvoj syn Ježiško. Vraj, pozrite na poľné kvety a nebeské vtáctvo. Nesejú a nežnú a môj otec sa o nich stará... Bla, bla, bla. Ja už neviem, v živote nikdy som nesjal ani nežal a kde nič – tu nič! Tak buď Ježiš klamal, alebo si sa na nás jednoducho vybodol a staráš sa už len o tie svoje nebeské vtáky. Ak nám rýchlo nepošleš nejaký stop alebo jedlo, budeme sa tvojou vinou hrozne hnevať, a hnev je hriech, takže ak kvôli Tebe spáchame hriech tak pôjdeš do pekla a potom čo, ha?....“ A naozaj, naše modlitby boli vypočuté. Okolo jednej popoludní sme zrazu objavili za cestou černicový krík. Keď sme ho kompletne obrali priamo do žalúdkov, zbadali sme broskyňový strom s množstvom plodov. Mali sme väčšiu radosť ako Abrahám keď našiel v kríkoch zamotaného barana a nemusel podrezať neboráka malého Izáka. Broskyne boli ešte viac – menej zelené a vzhľadom k blízkosti diaľnice vážila každá z nich aj s olovom pol kila, no na strome neostala ani jedna. Keď sme sa už spokojne napchávali a len celkom sporadicky zodvihli ruku na znak snahy stopovať, zastavilo pri krajnici obytné auto, za volantom ktorého sedela asi tridsaťsedemročná žena a vedľa nej asi osemročné dievčatko. Dodnes obdivujem jej odvahu a ochotu, že nás napriek evidentnému strachu dievčatka a nášmu výzoru členov juhoamerickej polovojenskej guerrilly vzala cez hranicu a ponúkla nám odvoz až do Lyonu, s prestávkou na nocľah niekde na parkovisku. To bola ponuka, aká sa neodmieta. Odmietli sme ju a nechali sa vysadiť pri juhofrancúzskom meste Perpignan.