V nádhernom katalánskom meste Perpignan sme sa žiaľ dlho nezdržali. Nakúpili sme si nejaké jedlo a pár fliaš minerálky, ktoré ako vedľajší produkt predávala miestna narkomafia a išli sme si hľadať nocľah. Po noci pri výpadovke na diaľnicu sa Ňaňo zobudil s prudkou bolesťou hlavy a nevoľnosťou. Najprv sme sa zľakli, či to nemôže byť z tých zelených broskýň, no keďže ja som sa cítil výborne, diagnostikovali sme úpal. Prinútil som ho zjesť nejaké tabletky a uložiť sa do tieňa a začali sme stopovať. Bezvýsledne. Napriek tomu, že najbližšia benzínka bola podľa mapy vzdialená asi 14 km, rozhodli sme sa pohnúť z miesta a odšliapať si to k nej peši.Asi po dvoch hodinách chôdze sme dorazili k mestečku, ktoré si už nespomínam ako sa volalo, ale čo bolo dôležité – malo vlakovú stanicu. „Pôjdeme vlakom,“ navrhol som. „Asi dvadsať kilákov na západ je stanica, od ktorej je to podľa mapy len niekoľko metrov k dialnici a v mieste, kde sa tá cesta na dialnicu napája je zaznačená celkom slušná benzínka. Tam musíme niečo chytiť. Ak nie dnes, tak zajtra.“ Ňaňo napriek svojmu stavu jemne protestoval proti takémuto bohapustému míňaniu peňazí. Stále sa ešte nemohol zmieriť s myšlienkou, že namiesto veľkých prachov zarobených koncertovaním po európskych mestách si z cesty domov prinesie len úpal a scvrknutý žalúdok, tak sa snažil zachrániť každú korunku. Napokon reálne vyhodnotil svoj stav a moju narastajúcu zúrivosť ostro kontrastujúcu s jeho odovzdanou apatiou trpiaceho hrocha na brehu vyschnutého jazierka a súhlasil. Z vlaku sme vystúpili v mieste, ktoré snáď ani nemá názov. Po okolí stálo zopár drevených domov zo zatvorenými ošarpanými okenicami a vŕzgajúcimi dverami, s ktorými sa s ležérnym nezáujmom pohrával chladivý pobrežný vietor. Všade po okolí bola púšť, typická pre podhorské oblasti francúzsko – španielskych hraníc. Jediný živý človek, ktorého sme uvideli bol výpravca. Ten však, len čo zamával nášmu vlaku odchod, zmizol nevedno kam. Rozstrieľaná, predtým modrá, teraz však už silne zhrdzavená tabuľa na konci mesta ukazovala, že k dialnici a parkovisku to nie je pár metrov, ale presne 5 km. Vedľa cesty sa trepotaly trsy dávno vyschnutej trávy a piesok obmýval telá mŕtvych čajok. Jediné, čo mohlo rozptýliť chmúrnu atmosféru tejto depresívnej, Bohom zabudnutej krajiny, bolo more. Nerozptýlilo. Bolo rovnako smutné a melancholické, ako všetko navôkol. Neviem, či som ešte niekedy videl tak emotívne silné obrázky, ako keď sa nad celou touto scenériou začal potichu a smutne dvíhať vietor a tmavosivé búrkové mraky niesli od mora vôňu dažďa bojujúc o miesto s krvavočerveným západom slnka. Mali sme pred sebou ešte asi tritisíc kilometrov a okolo seba púšť s parkoviskom, ktoré nebolo ani z ďaleka také veľké, ako sa na mape zdalo a už vôbec na ňom nebolo toľko aut koľko by sme si želali. „Máme stop, ale radšej by som k nemu do auta neliezol“ povedal mi opatrne Ňaňo keď som sa vrátil z ďalšej bezvýslednej obchôdzky po parkovisku.„A kde ho máš?“ spýtal som sa, nevidiac v okolí nikoho, kto by sa tváril, že čaká na nás. „Povedal, že ide pozháňať nejaké peniaze na cestu a potom nás vezme, ale neviem... no, tu je.“ Obzrel som sa a zrazu som stál zoči – voči asi tridsaťkilovému mumifikovanému prastarému otcovi Franka Zappu. Zvyšných osemnásť dlhých vlasov mu na hlave držala tmavá šatka a na nose mu sedeli okuliare s takými silnými dioptriami, že sa mu za nimi oči zväčšovali ako prišliapnutej ropuche. Pravým škúlil a na ľavé bol, ako som sa dozvedel neskôr, celkom slepý. Opieral sa o oranžovú dodávku značky Volkswagen, na akej kedysi cestovali jeho rovesníci do Woodstocku. „Tak čo, idete?“ opýtal sa po nemecky a zažmurkal na nás vidiacim okom. Rozhodli sme sa neriskovať ďalšie dni márneho čakania a prijať jedinú, hoci nevábnu ponuku. Celá zadná časť dodávky bola upravená na bývanie, čo predstavovalo jeden široký matrac na zemi a štyri poličky pri zadných dverách, na ktorých boli poukladané rôzne vedrá, hrnce, čistiace prostriedky a plynový varič. Ňaňo sa uložil na matrac, ja som si sadol na sedadlo spolujazdca, odkiaľ som s nemým úžasom pozoroval ako chlapík, volajme ho Hašišák, zapína smerovku prepínačom vyrobeným z pasce na myši. V zápätí po štarte vytiahol spod sedadla fľašu červeného vína a upil si hodný dúšok. Keď som po posilnení sa ponúknutým vínom konečne prekonal prvotný šok, opýtal som sa: „Nie je nebezpečné šoférovať, keď pri tom pijete?“ „Nie,“ odpovedal Hašišák, „nebezpečné to je, keď pri tom nepijem. Vieš, šoférujem asi tridsať rokov, ale pijem už štyridsať.“ V ten večer sme prešli len zopár kilometrov po najbližšie veľké parkovisko, no cestou som sa dozvedel, že chlapík už dlhé roky žije potulným životom a okrem spomínanej dodávky nemá žiadne trvalé bydlisko. Kedysi robil šoféra kamióna, no po nehode, pri ktorej oslepol na jedno oko, prišiel o prácu. V čase, keď viezol nás, sa živil dôverčivosťou ľudí. Zväčša to prebiehalo tak, že zaparkoval dodávku pri nejakom veľkom odpočívadle a presviedčal vodičov kamiónov, či vracajúcich sa dovolenkárov, že cestuje domov zo Španielska a došiel mu benzín a či by mu pomohli pár markami, alebo inými peniazmi. Keďže hovoril plynule po nemecky, po španielsky a trochu po francúzsky, obmieňal jazyk aj svoj dojímavý príbeh podľa poznávacej značky vytypovaného auta. „A kde tráviš zimu, snáď nie tiež v aute?“ „Na zimu cestujem do Dominikánskej republiky, kde mám rodinu. Tam pomáham na poliach, kosím drogy a tak podobne...“ „Odkiaľ máš dosť peňazí na letenku?“ „Zarobiť sa dá, to tu nieje problém. Kým sú ľudia dôverčiví a lojálni ku svojim súkmeňovcom, budem mať vždy dosť peňazí. Keď treba, som Španiel na ceste do Nemecka za manželkou, keď treba som Nemec idúci zo Španielska za deťmi. Takto sa dá na veľkých odpočívadlách za tri dni zarobiť aj päť tisíc mariek. Letenka do Dominikánskej republiky stojí päť a pol, tak si to zrátaj. A okrem toho pašujem hašiš z Maroka...“ A toto je moment, kedy som mal radšej mlčať... „Ale dúfam že nie aj teraz?!“ „Hej, dobre že si mi to pripomenul, máš chuť?“ Pri poslednej vete siahol do vrecka a vytiahol malý, vakuovo uzatvorený balíček, v ktorom mal niekoľko hnedastých kociek hašišu. Zdvorilo som poďakoval a odmietol s odvolaním sa, že Ňaňovi je zle a dym by mu ešte prihoršil. Katastrofa sa však už nedala odvrátiť. Chlapík vytiahol z druhého vrecka ubalený joint, pripálil si a veselo ho vložil medzi pokazené hnedozelené zuby. „Práve naopak, toto mu pomôže“ zahlásil podávajúc jointa Ňaňovi, pričom už voľnou rukou otváral fľašu vína, ktorou tĺmil štípanie v ústach. Ňaňo sa radšej tváril, že spí. Napriek tomu, že som hašiš odmietol aj ja, kým sme sa konečne dostali na parkovisko, boli sme mierne prihulení a výdatne vydesení. Keby nás cestou zastavila policajná hliadka a dala mu fúkať, balónik by sa nezazelenal, ale vyklíčila by v ňom nová rastlinka. Táto spoločnosť zaváňala prúserom a mrežami. Ale hlavne hašišom...
