Verím, že väčšina ľudí koná vo svojom živote tak, ako to v tej chvíli a za daných okolností najlepšie vie. Každý z nás sa narodil do určitého prostredia, rodiny, spoločnosti, dostal istú genetickú výbavu, má iné skúsenosti... preto nikto nemôže s istotou vedieť, čo by robil v koži niekoho iného.
V poslednom čase ma však zopár situácií priviedlo k zamysleniu o vnímaní ideálov a noriem dnešného sveta. Aby som trošku priblížila situáciu, nikdy som nepatrila k objemným dámam avšak „vďaka“ zdravotným ťažkostiam a nútenej diéte som skončila s podváhou 10kg. Poviete si, nič čo by sa dalo závidieť. Ale omyl. Udivilo ma, koľko ľudí ma pochválilo, ako super teraz vyzerám (ak je 40kg na dospelej žene super, tak už naozaj neviem). Paradoxom je, že toľko pochvaly na moju figúru ako teraz sa mi nedostalo za obdobie, keď som bola relatívne zdravá (váha okolo 50kg). Dokonca mi niektorí adrenalínový nadšenci túto diétu závideli (len škoda, že nemám na výber).
Nepíšem to však preto, aby som im niečo vyčítala, to nie. Skôr ma zarazilo, ako ľahko sa dá zmeniť vnímanie krásy človeka spoločnosťou, v ktorej žije. Ako ľahko preberáme za normu niečo, čo je nám denne podsúvané. Napadá ma otázka - Je normou niečo, čo väčšina ľudí nedokáže v pohode spĺňať?
Pred časom som narazila na staré noviny a potom som ako skúšku správnosti vyhrabala doma starý album s fotkami. Čuduj sa svete, deti vyzerali ako deti, mamy ako mamy a babky boli typickými babkami. Nikto si nepomýlil, kto je kto. Bolo to krásne. Doteraz si spomínam na moju úžasnú prababi, ako si ráno česáva svoje dlhé sivé vlasy, pletie si ich do copu a robí si typický drdol. Bola nádherná. Vráskavá, šedivá a moja. Bola to víla, na ktorú som sa rada pozerala. No a moja babi, to bola akčná ženská s typickou vodovou trvalou a poriadnou väzbou, postavou, ktorá by si v dnešnej dobe žiadala liposukciu alebo minimálne 2 hodiny denne vo fitku, ktorú nerešpektovať znamenalo zahrávať sa s ohňom (ako deti sme jej vymysleli prezývku „babôčka generál“ a aj sme si to potom zlízli). Boli to skvelé časy. Chýba mi to.
Pozerám sa dookola a naozaj mám problém určiť, kto je kto. Neviem, ako to vnímajú dnešné deti, možno to už ani nevnímajú. Len neviem ako im padne, keď im v puberte povedia, že ich mama vyzerá ako ich sestra (a možno ešte lepšie). Prajem im, aby ich mamy, otcovia, tety, babky... neboli otrokmi umelého ideálu, netrávili čas tým, čo môžu a nemôžu podľa najnovších trendov a venovali čas im. Deti sú vnímavé osôbky a sú dosť potrestané tým, že ich neustále zahlcuje reklama a „dokonalí ľudia“. Keď sa k tomu pripojí ešte spoločnosťou vystresovaný rodič, ktorý si dá koláčik s dôvetkom, že zhrešil a teraz bude musieť 2 hodiny behať alebo si zajtra nedá na obed nič...tak potom chudák rodič, chudák dieťa.
Ak všetko dobre pôjde (lebo medicína a pevná vôľa vedia byť zázračné), potom napíšem, ako sa cíti žena, ktorá má kilá na svoj vek (aj keď v ideále našej spoločnosti už možno budem kapánek cez). Ako zistím, že som na akurátnej hranici? Takým mojim testom je napríklad cesta do „primitívnej“ krajiny, kde stále nepochopili, ako je nám v našom pokrokovom svete skvelo a musíme ich k tomu nejakovsky donútiť. A čo viac, vôbec nepochopili, že by mali byť absolútne nespokojní, nešťastní a čo najskôr by mali so sebou začať niečo robiť. Z vlastných skúseností môžem povedať, že títo „nešťastníci“ sa vedia tešiť z maličkostí a užívajú život taký aký je práve teraz a nie aký by mal byť alebo bude o X rokov. Posledne sa na mňa práve na jednej z takýchto ciest pani usmiala a spýtala sa, čo mi je, prečo som taká chudá - v snahe pomôcť mi a poradiť...
Takže čo na cestovaní milujem? Dokáže mi upratať priority, je môj lakmusový papierik. Prajem si, aby každý z nás mal nejaký svoj lakmusový papierik, ktorý ho bude držať nohami pevne na zemi, aj keď sa tá zem s nami občas trasie. Nech sa nám veci, ktoré nás oberajú o šťastie a pohodu nestávali normou dneška. Nebuďme dokonalí, buďme šťastní.
P.S.: Vďaka našej nedokonalosti možno niekoho urobíme šťastným už len tým, že je na tom lepšie ako my (a nám zostane dobrý pocit : ).
