Teda sprvu dezorientovaná, ale potom som pochopila, že som sa naozaj mala lepšie učiť. Do súboru mnou zadaných kritérií sa zmestili ponuky rôzneho typu - od sestry v ambulancii, psychológa, recruitera, asistentky riaditeľa až po kuchára. Výber vcelku „konzistentný“.
Prvý klik šiel na ponuku srdcu a vzdelaniu najbližšiu. Potom nasledoval klik zo zvedavosti. Skoro mi zabehlo. Aby som bola konkrétnejšia, jednalo sa o ponuky Terapeut pre skupinovú liečebno - reedukačnú terapiu detí s narušeným vývinom reči a spomínanú pozíciu kuchár. Každý má predstavu, čo dané pozície obnášajú a aká forma vzdelania sa pri nich vyžaduje. A podotýkam, že nie, nechcem znevažovať žiadny druh poctivej práce, pretože si vážim každého, kto v tejto dobe poctivo pracuje deň čo deň v podmienkach tohto štátu.
Takže k veci. Práca by mala človeka napĺňať a v neposlednom rade aj živiť. Takže hodím očkom na platy a som doma. Práca terapeuta s vysokoškolským vzdelaním: 700 eur brutto. Kuchár: 1200 netto.
Áno, budem osobná, cítim sa znechutene. Takáto je hodnota práce človeka, ktorý absolvoval 5 rokov vysokoškolského štúdia, následne sa horko ťažko dostal do práce v zdravotníckom zariadení kde si láskavo mohol dorobiť pol ročnú odbornú prax a následne sa za vlastné prihlásiť na 3 ročné špecializačné štúdium... To nespomínam podmienku kontinuálneho vzdelávania, ktorá sa dokladuje každých 5 rokov a financujeme si ju z vlastného, povinnosť byť registrovaný v komore, čo tiež nie je len tak, pre moje pekné oči a zopár z nás takzvane „nepoučiteľných“ sa ešte samodeštrukčne rozhodne dokončiť psychoterapeutický výcvik a platiť si ďalšie 4 roky poplatkov...
Ďakujem. Mala som sa lepšie učiť...
To čo nás v tejto práci ešte stále drží je nadšenie a to, že napriek všetkému svoju prácu milujeme.
