Jusúf dnes nešiel do školy. Rovnako ako včera, predvčerom, vlastne ako vždy. Jeho rodičia na to nemajú. O krajine, v ktorej žije, nehovoriac.Namiesto školy tak vo svojich dvanástich rokoch pracuje od svitu do mrku na farme, aby prispel aspoň pár centov k rodinnému rozpočtu . A keďže sa nič nenaučí, pravdepodobne bude takto robiť do konca života.
Rodina si síce za jeho plácu veľa nekúpi, ale každé vrecko ryže navyše pomôže. Pocit hladu pozná až príliš dobre. Jusúfov otec pracuje, no život je drahý. Veľmi drahý. Veď len na jedlo vynaložia viac než polovicu toho, čo zarobia. Mama sa stará o Jusúfových štyroch súrodencov, dvaja ďalší počas jeho života umreli skôr než mali päť rokov . V dome s nimi žije aj stará mama, o ktorú sa takisto musia postarať. Dôchodok, ani nič podobné v krajine nepoznajú. Starkého Jusúf nikdy nepoznal, umrel ešte predtým, ako sa narodil - na otravu krvi z výronu členka. Rodina žije v oblasti, kde niet normálnych ciest - štát nemá peniaze na budovanie infraštruktúry. Najbližší lekár žije jeden deň cesty od ich dediny. Aj to je len jeden slabo zásobený lekár pre desaťtisíc ľudí . Nedostane sa zďaleka ku všetkým núdznym, ľudia v Mauretánii či v Afganistane tak umierajú na triviálne choroby.
Jozef dnes išiel do školy, aj keď sa mu naozaj, naozaj veľmi nechcelo. Rovnako ako včera, predvčerom, vlastne ako vždy od jeho šiestich rokov. Povinne a zadarmo. Ešte tam bude musieť chodiť aspoň tri roky, kým nedokončí povinnú školskú dochádzku. Tak ako všetci jeho spolužiaci však bude študovať ďalej na strednej škole. Či sa potom rozhodne ísť aj na výšku alebo nie, je len a len na ňom. A na jeho rodičoch. Na to, že už má dvanásť, dostáva, podľa jeho názoru, mizerné vreckové. Nemôže zaň ísť do kina toľkokrát ako niektorí jeho spolužiaci. Nemôže si dovoliť vyšší kredit na telefonovanie, ani ďalšiu aplikáciu do nového smartfónu. Konečne dostal ajFón, nie nejakého robota. Otec pracuje, mama je práve nezamestnaná, ale z úradu dostáva peniaze. Rovnako dostávajú z úradu pár drobných aj na Jozefa, aj na jeho staršiu sestru. Bezmála euro na deň na každého z nich - za to, že sú. Sestra chce byť lekárkou, rovnako ako stará mama a starý otec. Tí sú už obaja v dôchodku, no príbehov z rôznych nemocníc, v ktorých za svoj dlhý život pracovali, majú vždy celú kopu.
Rozvoj nie je len bohatstvo
Minulý týždeň vydal Rozvojový program OSN (z angl. United Nations Development Program, UNDP) každoročnú správu o stave ľudského rozvoja vo svete. Podľa rebríčka, ktorý v správe zostavil, sme sa ocitli na 38. mieste. Sme teda 38. najrozvinutejšia krajina na svete. Čo to vlastne v praxi znamená? Čo je to ten rozvoj?
“Veď to je predsa jasné, nie?”, povedia si mnohí z nás. No odpoveď zďaleka taká jasná nie je a celkom iste nedostanete úplnú odpoveď ani v nasledujúcich riadkoch. Skôr je jasné to, čo rozvoj nie je.
Veľké inštitúcie ako Svetová banka, Medzinárodný menový fond, ale aj niekdajší minister financií Ivan Mikloš v tom jasno majú - rozvoj prakticky stotožňujú s ekonomickým rastom a najradšej by ho merali prostredníctvom hrubého domáceho produktu (HDP). Teda sumáru hodnoty toho, čo sa v krajine vyprodukuje. Ale čo to má s ľuďmi? Tento plochý ukazovateľ nehovorí nič o tom, kto a či sa k týmto príjmom vôbec dostane. Možno si ich všetky rozdelí horné jedno percento. Alebo odídu do zahraničia. Alebo sa stratia kdesi v korupčnom labyrinte. A príjmy aj tak nie sú všetko. Dostávame sa k jadru veci - k širšiemu vysvetleniu pojmu rozvoj, ktorý je čosi iné než rast.
HDP ako ukazovateľ rozvoja zďaleka nestačilo (ono na to určené ani nebolo, to si to len niektoré inštitúcie chceli zľahčiť), preto sa UNDP rozhodol dať rozvoju trochu šírky. K príjmom na hlavu v parite kúpnej sily (meria sa v tzv.medzinárodných dolároch) pridáva dĺžku dožitia, ktorou meria kvalitu zdravotnej starostlivosti a napokon priemernú dĺžku školskej dochádzky, ktorou meria možnosť nadobudnúť vzdelanie. UNDP považuje vzdelanie za faktor, ktorý významne ovplyvňuje schopnosť rozhodovať o svojom živote a poskytuje možnosti sebarealizácie či vymanenia sa z chudoby. Kombináciou týchto troch prvkov vzniká index ľudského rozvoja, podľa ktorého sme 38. v poradí.
Nie sme na špici, ale máme sa dobre
Nemáme síce také vysoké príjmy ako napríklad susedia v Rakúsku, no kompenzujeme si to relatívne kvalitným zdravotníctvom (áno, naše zdravotníctvo a zdravotná starostlivosť je naozaj relatívne kvalitná, dokonca jedna z naj na svete - aj keď je samozrejme toho veľa čo zlepšovať) a školstvom dostupným pre všetkých. Ľudia u nás (obvykle) nehladujú, majú strechu nad hlavou. Ak nepracujú, štát im poskytuje akú-takú záchrannú sieť. V dôchodku nie sme odkázaní len na naše potomstvo, deti ani dospelí neumierajú na triviálne choroby, nemocnicu a lekárov máme na každom rohu, z tých najzapadlejších oblastí to nie je ani hodina autom po hustej, udržiavanej cestnej sieti. Do školy musí ísť zadarmo každé dieťa, zadarmo je aj stredná aj vysoká škola a my tak môžeme formovať, kým budeme a čím sa staneme. Narozdiel od Jusúfa…
Ani definícia rozvoja z dielne UNDP nie je dokonalá. Je to stále len rovnica, do ktorej musíme napasovať najrôznejšiu ľudskú realitu. Ale ak si ju rozmeníme na drobné, tak to 38. miesto v rebríčku rozvoja znamená, že sa máme dosť dobre. Ak aj nie sme medzi najbohatšími, zaiste patríme k ľuďom, ktorí majú výrazne väčšiu možnosť rozhodovať o svojom živote. Dlhšom živote...
Autor: Peter Ivanič (Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj)
---
Uverejnené texty reprezentujú výlučne názory ich autorov. Edukácia@Internet a Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj (partneri v projekte Global E-learning, zriaďovatelia portálu monda.eu) sa nemusia stotožňovať s názormi či postojmi v nich obsiahnutých.
