Londýn

Môj plán bol o 11 v noci sa úspešne dostať na Victoria station. Cestovala som už od pol 2 kde som v Trenčíne nastúpila na autobus do Brna, odkiaľ som mala letieť. Už na začiatku som bola drsňáčka, a musela som rozdeliť zamilovaný párik v buse (áno na Valentína, som zlá) pretože sedeli na mojom rezervovanom mieste. Cesta autobusom do Brna nebola o nič príjemnejšia, keď som zistila že náš šofér je masový vrah a predbieha v zákrute s plným autobusom. Nepriala som si nič iné, len už vystúpiť. O 16 som šťastne a so žalúdkom v krku , vystútila na Zvonařke, kde som od kolegyni dostala pokyny, že ak sa chcem vôbec dostať na svoju zástavku mám prejsť cez nadchod a potom ísť stále doprava. Vtip bol v tom že mi kolegyňa zabudla povedať že nadchody sú tam "len" 3 a ja som prešla po každom jednom skúšala cesty doprava. Po 45 minútach hľadania som už naozaj mala slzy v očiach z 15 opýtaných ľudí, 13 ani nevedelo že autobus na letisko vôbec chodí. Vyskúšala som tretí nadchod, zmierená s tým, že lietadlo už asi nestihnem. Spýtala som sa posledného človeka totálne zúfala a on mi zrazu odpovedal ! A poslal ma správne !ALELUJA. Kúpila som si lístok a počkala ďalších 20 minúť . V ten deň som nevidela nič krajšie ako autobus s číslom 76 Letisko Tuřany. Nastúpila a o 30 minúť vystúpila na letisku. Cez Terminal som prešla bez problémov, aj cez pasové. Potom som si už len hodinku a pol posedela ešte dole a čakala kým priletí lietadlo. Keďže som šikovnica, šikovná tak som sa poponáhľala do rady a úspešné si sadla pri okno. Kapitán nám poprial šťastný let a že v UK pristane o 5 MINUT SKÔR ako je na pláne. Johohooooo. Prvých 15 minúť, nebudem sviňa, som si let fakt užívala, ibaže potom keď je tma a vy vidíte maximálne tmu a vašich spolusediacich, sa to omrzí. A aby let bol ešte viacej funny, v polke cesty nám kapitán oznámil že v Londýne je príšerné počasie a že budeme musieť pristáť v Sheffielde. To zúfalstvo čo mi prebiehalo hlavou sa ani nedá popísať. O chvíľu ma to však prešlo a začalo to v skutočné reálne zúfalstvo, keď s nami začalo vďaka vetru tak hrkať, že som čakala kedy vyletia kyslíkové masky. Vtedy som sa vážne bála. Po 30 minútach Monikinej paniky, sme úspešné pristali v Sheffielde. Kde som volala kamarátke, čo sa stalo, ma vysmiala že nech si nerobím srandu. Potom však pochopila že to sranda nie je a dohodli sme sa , že jej zavolám hneď ako nám spoločnosť pošle autobusy ktoré sľúbila. Volali sme spolu 15 minúť a celý ten čas, som stála vonku a čakala som na pasovú kontrolu. Na záchodoch som sa pridala k dvom českým dôchodkyniam, ktoré si mysleli že im budem všetko prekladať. Ale aspoň som nebola sama. Naše lietadlo pristalo ako prvé, ale postupne ich priletelo ďalších 7. Policajtka nám oznámila že, prvý autobus príde o 50 minút. Hovorím si, 50 minút to nie je až tak veľa, Monika to dáš. OK. Autobus prišiel o 2 hodiny a prvé bral detičky s rodičmi. Ok, chápem to. O 10 minút prišiel ďalší a bral lietadlo z Osla. Čo som fakt nechápala a takto to šlo ďalej. Autobus pre lietadlo z Brna, prišiel o 2 ráno !!!! Nedostali sme ani kvapku vody, nie ešte niečo najesť. Cela vymrznutá som sadla do autobusu a zaspala ,pokojným- spánkom, budiacim sa každých 10 minút. O 5:30 som konečne vystúpila na letisku v Londýne a utekala na autobus kde mi šoférka oznámila že si muším kúpiť najskôr lístok vnútri. Juhú, utekala som dnu, a lístok mi predala až na 6 ráno. Zavolala som kamarátke že o 7 som na Viktorke a vyšla von, kde ma skoro ufúklo. Nastúpila na bus a dúfala ze dobre vystúpim. Niet nad skvelých londýnskych šoférov ktorí jazdia ako blázni. O 7 som konečne vystúpila a ďalších 45 minút sme sa hľadali s kamarátom. Keď sme sa konečne objali, bola som zachránená.

Teším sa na cestu domov, dúfam že tento krát pristaneme v PRAHE. [/content>