V jednej pesničke mojej obľúbenej skupiny sa spieva "žijem pre každý deň, žijem pre rodinu ktorú milujem a nevymením za inú. Kvôli vám som tu" a viem že 99% moji priateľov by si to dali aj vytetovať , lebo svoju rodinu milujú a spravili by pre ňu prvé posledné.
Ale som tu ja, ja čo by svoju rodinu radšej nemala. Keď to píšem, stekajú mi slzy po lícach. Aký to je "domov" keď si ma tam nikto nikdy nezastane, nepovie že ma má rád, nepochváli za nič. Áno možno mám 20 rokov, ale stále potrebujem vedieť že to čo spravím je správne , že to niekoho poteší. Že ma vlastná matka pohladí, obíjmne len tak, bez toho aby som si to objatie vypýtala.
Keď som už ako malá, mame kričala že ju nenávidím, že od otca som nikdy nedostala ani len jedno pohladenie po tvári. Nehovoriac o slovnom spojení "mám ťa rád".
Veľa krát som rozmýšľala, že to tu na tomto svete jednoducho zabalím. Veď načo tu budem ? Vtedy som si však uvedomila, že by im to hádam spravilo aj radosť. A to im teda NEUROBÍM !