Na Lomničku sa môžete pozerať dvoma pohľadmi. Buď vidíte špinu, hnus, smrad, nevrlé pohľady od ľudí, ktorých musíte neznášať, lebo dostávajú zadarmo niečo, na čo vy tvrdo pracujete a ani to si nevážia. Krívajúce psy, nevychované deti, ktoré pôjdu v šľapajach svojich rodičov, atď.
Alebo sa na ňu pozriete odlišne, pozornejšie a uvidíte to, čo sme videli my. Nie, nebolo to ponaučenie, ani ľútosť. Bol to život. Tá neskutočná energia, ktorá bola nasiaknutá vo vzduchu, v speve, v ľuďoch a ich prejave, a hlavne v deťoch. Práve oni boli našou bránou do osady. Všetky tie deťom typické vlastnosti, akými je zvedavosť, úprimnosť, hravosť, tam boli ako keby zdvojnásobnené ich štýlom života.
Tento štýl života nie je správny, neobhajujem ho, ale my sme tam neprišli nikoho odsudzovať, ani robiť radikálne zmeny. Potom mi však napadla otázka: ako chceme meniť svet, keď mu vôbec nerozumieme? Dôležité pre nás bolo niečo pochopiť, vsiaknuť inú realitu, respektíve nechať ju vsiaknuť sa do nás a popritom sa naučiť hodnoty z diverzity našej spoločnosti. A možno spraviť pár fotiek. Pár tisíc fotiek. Potom sme chceli prísť domov a pokračovať v našich životoch tak, ako predtým. Až na to, že v tomto bode sme zlyhali. Asi sme sa príliš nasiakli.
Laura. To je dievča, ktoré ma pozvalo k sebe domov, rozosmialo, rozplakalo. Môj príbeh z Lomničky ide práve skrz ňu. Sprevádzala ma počas troch dní fotenia, nie zavesená na mojej ruke ako ostatné deti, ale ako môj tieň, vždy dva kroky odo mňa. Ukazovala mi miesta, ktorým by som sa mala vyhnúť, prekladala mi čomu som nerozumela, pomáhala mi pochopiť veci za oponou.
Dôvodom, prečo o nej píšem je, že patrila medzi tú hŕstku detí, ktoré nemali záujem porodiť dieťa pred dospelosťou a dokonca života žiť na prídavkoch. Bola ako ja, len s rozdielom, že sa nenarodila privilegovane. Veľakrát mi hovorila: ,,Tu nedobrí ľudia, chcela by som študovať, odsťahovať sa.“ Držiac v jednej ruke drahý fotoaparát od mami, pre ktorý som neurobila nič viac ako sa dobre narodila a v druhej ruke tú jej, cítila som aký malý rozdiel medzi nami je aj napriek tej obrovskej priepasti, ktorú vidí zvyšok sveta. Aspoň Slovenska určite.
Neviem. Možno by sa nedostala vysoko, možno by v „našej spoločnosti“ nezapadla. Možno všetky misionárky, ktoré namiesto kŕmenia hladných detí v Afrike prišli do osady, neurobia obrovské zmeny. Možno všetko ostane tak, ako doteraz a ľudia budú aj naďalej pozerať na Lomničku len tým prvým skeptickým pohľadom.
Nemôžem si však pomôcť a odchádzam s pocitom, že je to tak trochu naša vina. Že namiesto vyriešenia problému sa mu vyhýbame záplatou. Najjednoduchším riešením a to izoláciou. Veď to nie je naša rodina, naša farba pleti, náš problém. Teda až pokiaľ sa neprídete pozrieť z blízka a neuvidíte, že každý chaos má svoju Lauru. Práve toto vidia mníšky, ktoré napriek tomu, že neveria v zázrak hovoria, že aspoň s deťmi dokážu pracovať a aj to málo za to stojí. Možno nerobia míľové kroky, ale bez nich by neexistovala ani tá malá zmena k lepšiemu. Dokážu robiť každý deň to, z čoho sme my na konci dňa príšerne unavení padali do postele. Takže nemusíte robiť veľké činy. Pre začiatok stačí, ak sa na veci začnete pozerať inak.
