Prácu „sestričky“ ako nás ľudia radi nazývajú už vykonávam dve desaťročia. Zažila som zdravotníctvo aj v minulom režime, aj v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, takže môžem a viem porovnať náročnosť práce i pracovné podmienky vtedy a teraz. Kedysi dávno bola česť a výsada vykonávať povolanie sestry. Sen mnohých dievčat bol stať sa sestrou, preto na strednú zdravotnú školu prijímali predovšetkým „čisté jednotkárky“ a tie ostatné, horšie žiačky išli na gymnáziá a ďalšie stredné školy. Keďže priemerný vek sestier v slovenských zdravotníckych zariadeniach sa blíži k päťdesiatke, v nemocniciach dennodenne stretávate práve tie najšikovnejšie a najlepšie žiačky základných škôl, ktoré sa rozhodli v mladosti zasvätiť život pomoci chorým.
Je mi do plaču, keď vidím čo sa stalo s postavením sestier v nemocniciach aj v spoločnosti a je mi smutno aj z toho, ako sa na pacientov pozerá súčasný manažment nemocníc. Pacient sa stal výlučne trhovou komoditou - číslom, koľko sú náklady na jeho pobyt v nemocnici a koľko od neho dostaneme nemocnica od zdravotnej poisťovne. Tieto dve skupiny – sestry a pacientov – nespomínam náhodne. Keď je pacientom iba číslom predstavujúcim vynaložené náklady, podobne keď nie horšie, je na tom sestra. Nehľadí sa na objem a kvalitu potrebnej zdravotnej starostlivosti pre návrat zdravia pacientov, ale všetko je podriadené údajne efektívnosti. V súčasnosti náš top-manažment prijíma „úsporné“ opatrenia, čo v praxi vyzerá tak, že s minimálnym počtom zamestnancov chce poskytovať špičkovú starostlivosť. Nie som síce matematičkou, ale každý vidí v tejto rovnici očividnú nerovnosť. A tak vďaka údajnej vyššej efektívnosti máme teraz v nemocniciach fyzicky unavené a psychicky utrápené sestry s rozličným stupňom syndrómu vyhorenia.
Prístup vedenia nemocnice k sestrám sa nedá nazvať inak ako alarmujúci, dá sa prirovnať vzťahu panstva k nevoľníkom z ďalekej minulosti – nič nepýtaj, na nič sa nesťažuj, len rob pokým vládzeš. A ak už nevládzeš a si na PN, ani tam nebudeš mať pokoj - prídeme ťa skontrolovať, či naozaj je to s tebou také zlé. A keď žiadaš náhodou o dovolenku, na ktorú máš zákonný nárok, dočkáš sa vskutku logickej odpovede: Načo? Veď si si už oddýchla na PN! Je treba dať sestre aspoň jeden voľný víkend za mesiac? Kdeže, veď môže byť rada, že je zamestnaná! Na sestry je treba v mene údajnej efektivity nakladať čo najviac, tak im dáme odrobiť 19 „dvanástok“ za sebou. Akýže je to problém pracovať s ťažko chorými ľuďmi v maximálnom pracovnom vyťažení a v lete v 30 stupňových horúčavách, lebo na klimatizáciu nezvýšili peniaze? To je klasický prístup slovenských manažmentov nemocníc, o ktorou sa v médiách nikde nedočítate.
Ale ja som večný optimista. Vždy verím, že sa môže a musí niečo zmeniť. A tak v tejto viere som vstúpila do sesterských odborov, lebo chcem aspoň svojou troškou pomôcť utláčaným sestrám. A tak sa zo mňa stal triedny nepriateľ. Snažia sa mi v našej nemocnici dať nálepku „buriča“, ktorý nabáda sestry aby sa dožadovali svojich práv. Ba čo viac, mám v sebe tú nekonečnú drzosť, že za sestry aj bojujem. A tak som si už vyslúžila rozličné „disciplinárne“ pojednávania a „kvázi“ porušenia pracovnej disciplíny. Všetko iba preto, že sa domáham aj za ostatné sestry toho, čo nám patrí napr. príplatkov za soboty a nedele ako malého zadosťučinenia za to, že sme odlúčené od našich rodín. O nároku na pracovné pomôcky, uniformu, obuv, ale aspoň na obyčajný kotúčik toaletného papiera ani nehovoriac – to už by bola úplná science fiction, na ktorú už sestry aj po dlhých rokoch zabudli a zostáva len v spomienkach pamätníčok.
Ak ste nadobudli z týchto riadkov pocit, že vďaka top-manažmentom sa v nemocniciach skutočne šetrí, tak ste na veľkom omyle. Čo sa ušetrí na ľudských zdrojoch sa na strane druhej plnými priehrštiami a s ľahkosťou rozhadzuje pod rúškom inovácií a „kvázi“ vylepšení. Pritom bizarné prípady typu verejného obstarávania, keď sa kupuje operačný stôl s nosnosťou pol tony, aby podmienky splnil len jediný spriaznený uchádzač, sú len povestnou špičkou ľadovca šafárenia s financiami slovenských daňových poplatníkov. Víťazov v slovenskom zdravotníctve je tak napriek obrovským finančným prostriedkom, ktorého do neho každoročne tečú, veľmi málo – sestry patria práve medzi tie skupiny, ktoré na zle nastavený zdravotný systém doplácajú najviac.
