Nemáme vo zvyku využívať služby cestovných agentúr, ale tento raz urobíme výnimku kvôli ponúkaným aktivitám. Tým pádom máme zabezpečený doobedný program na piatok až nedeľu, ako aj ubytovanie.
Vyrážame vo štvrtok ráno. Posádka: dvaja dospelí a dvaja teenageri. Okolo obeda sme na hranici Štajerska a Korutánska. Keďže fastfoody na diaľničných odpočívadlách nás dva krát nenadchýnajú, podnikneme krátku zachádzku do jednej z dedín, kde Tripadvisor označí dobre hodnotenú reštauráciu.
Po pár minútach kľučkovania serpentínami sa objaví subtílny zhluk ľudských obydlí. Modriach. Vyjdeme na kopec, kde dedina prekvapivo končí. Už nič, len „Rodelbahn“ (bobová dráha), vinúci sa dolu kopcom a bez ktorého by tu neparkovalo asi ani tých pár áut, čo evidujeme. Za iných okolností by sme sa možno zviezli, ale na popoludnie máme už iný plán.
Zapadáčikov, mimoriadne pôvabný. Reštaurácia nie je označená, natipujeme ju len podľa štyroch reklamných slnečníkov. Nikde nikoho. Náš pohyb na terase však neujde bdelej ľudskej bezpečnostnej kamere a z útrob domčeka vyjde starší pán. Jeho postavením, ani úlohou si nie som istá, ale opýtam sa, či už varia. Odpovie, že musí zistiť v kuchyni. O chvíľu sa vráti s kladnou odpoveďou. Usadíme sa teda k stolu a požiadam ho o menu. Povie, že sa musí opýtať v kuchyni, čo majú. Keď sa vynorí znova, vymenuje asi tri jedlá z bravčového mäsa, s čím sa polovica z nás, preferujúca vegetariánsku stravu, odmieta zmieriť. Po krátkej diskusii s kuchyňou, pričom sprostredkovateľ sa ešte niekoľko krát prešiel dnu a von, sme dosiahli istý kompromis – šalát s morčacím mäsom. Zvyšok rodiny sa s pánom pokúša interagovať anglicky, no nepochodili. Ostávam teda pri úradnom jazyku krajiny a pre druhú, nenáročnú polovicu svorky objednám klasiku - Wienerschnitzel s hranolkami.
Rodinný minipodnik, jedlo nám donáša starý známy za asistencie asi osemročného dievčatka.
Pokrm je napriek prvotným rozpakom chutný, chlapom sa rátajú rezne cez celý tanier, hranolky sa musia krčiť pod nimi. Na ospalom námestíčku, kúpajúcom sa v kvetoch a letnom slnku panuje ticho. Posilnení a oddýchnutí sa pohneme ďalej.
Asi o dve hodiny dorazíme do Bledu. Turistov láka predovšetkým jazero, na všetkých fotkách s ostrovčekom a kostolíkom v strede. My smerujeme na najdlhšiu zip – line dráhu v Európe. Sedem dráh, o dĺžke celkovo štyri kilometre je naťahaných ponad rieku Dolinka. Krištáľovo čistá riečka, vinúca sa v kaňone s nedotknutou prírodou. Dozvedám sa, že územie je bezzásahové a patrí medzi lokality Natura 2000. Dá sa pozrieť len zvrchu.
V skupinke máme ešte ďalšie dve rodiny. Obaja inštruktori sú veselé kopy, jeden z nich je pôvodom Slovák, takže prípadný stres z nepochopenia pojmov sa nekoná. Po nafasovaní výstroje a príchode na miesto nasleduje krátka inštruktáž. Ideme na to. Jeden člen našej svorky už predtým avizoval neistotu, či to chce absolvovať, kvôli výškam. Takže pri prvej dráhe viac riešim obavy o neho a scenáre, ak nebude chcieť pokračovať, čím vlastný zážitok výrazne oklieštim. Našťastie, chytilo ho to a pokračujeme ďalej vedno. Na ďalších dráhach si už vychutnávam výhľad. Dá sa to, najmä u tých dlhších. Tyrkysová voda sa hadí podo mnou v najrôznejších kľučkách. Vrcholky ihličnanov sú hlboko... Nad všetkým scenérie skalnatých štítov a potom... Už len obloha... Letím...
Poloha pololežmo s pokrčenými nohami je veľmi komfortná vďaka celotelovému úväzu. Verím mu natoľko, že by som v eufórii aj roztiahla ruky, ale nedovolím si ignorovať dané pokyny. Tak ich mám na kladke, vrchná pripravená brzdiť podľa signálov inštruktora čakajúceho v cieli, ktorého sledujem vždy pred dojazdom. Strávime tu asi tri hodiny, lebo medzi jednotlivými dráhami je potrebné sa presúvať peši. V Blede si dáme rýchlu večeru, zbežne omrkneme favorizované jazero a pokračujeme v ceste.
Pod rúškom tmy ideme kúsok aj cez Taliansko, obchádzame tak nepreniknuteľný masív Julských Álp, tvoriacich hranicu. V sladkej nevedomosti míňame skvostné jazero Predel a keď to zistíme, zaumienime si na spiatočnej ceste napraviť túto osudovú chybu.
Na druhý deň je na programe rafting na rieke Soča. Ubytovaní sme v dedinke Čezsoča, rovno oproti je sklad potrebnej výstroje. V určený čas sa tam spolu s nami objaví tlupa ďalších dobrodruhov. Každý dostane neoprén, topánky, prilbu a plávaciu vestu. Suché veci na prezlečenie si nesieme v batohoch. Tie necháme v autách, ktorými nás dopravia na miesto. Rýchlo prezliecť, inštruktáž a napĺňame dva rafty. Vody je málo, prvá časť splavu prebieha veľmi pokojne, v podstate si v kľude nacvičujeme činnosť. Nevadí mi to, lebo okolité scenérie sú čarovné. Vzhľadom na málo akcie na vode nám inštruktori spestria aktivitu šmykľavkou – otočia jeden z raftov hore dnom, jeden koniec vytiahnu na skalu a o zábavu je postarané. Voda je studená, ale v neopréne sa rýchlo zohrieva. Smäd hasím priamo ňou, z rieky. Nielen, že je krištáľovo čistá, ale aj pitná. Pokračujeme divokejším úsekom, kde už dôjde aj na iné pokyny, ako dopredu a dozadu. V našom rafte nám to ide, pádlujeme ako jeden muž.
Na vode je člnov akosi priveľa, vídame zaseknuté, aj prevrátené rafty, čo nás našťastie nepostihne. Pri prechode perejami sa mozog kúpe v endorfínoch. Mám radosťz nového druhu pohybu, koordinácie tela, živelnosti prúdu, ktorého som súčasťou. Mentálne som nastavená na strojovú poslušnosť, nech ideme do akejkoľvek divočiny a inštruktor kričí pádlovať, makám a logiku pokynu neriešim. Úspešne dorazíme do cieľa, kde máme ešte čas vyblázniť sa vo vode. Potom sa prezlečieme do suchých vecí a sme transportovaní k ubytovaniu. Vyčistíme po sebe výstroj a na umretie hladní ideme na obed. Dostali sme tip na najlepšiu pizzeriu v doline, je v neďalekej Žage. Ódy na ňu vôbec neboli prehnané.
Popoludnie napriek nevôli teenagerov strávime pešou turistikou. Vypravíme sa k vodopádu Boka, najvyššiemu v krajine. Okrem povinnej platformy, odkiaľ všetci robia selfie, si ho obídeme aj z druhej strany, kde sa nám naskytnú výhľady z väčšej výšky a uvidíme ho v celej jeho dĺžke. Je krásny, i keď, tým, že je sucho, prietokom vody nijako neohromuje. Neruší ma to, lebo scenérie, čo sa nám so stúpajúcou výškou vynárajú, sú úchvatné.
Na druhý deň ideme znova na raft. Tá istá trasa, nakoľko v tomto období iný úsek raftovateľný nie je. Dnes, na rozdiel od včerajška sedím vľavo a zisťujem, že som si príliš zafixovala pokyny pre pravú stranu a mýlim sa, respektíve moje reakcie prichádzajú s miernym oneskorením. V jednej časti rieky je sedem metrov vysoká Tomášova skala. Včera som ponuku skočiť z nej zdvorilo odmietla. Bolo nám povedané, že keď už človek vyjde hore, skočiť musí, lebo sa nedá zliezť späť. Túto skutočnosť si bolestne uvedomím, keď sa po takmer hladkom a navyše mokrom povrchu ledva vydriapem hore. Sledujem, ako skáču ostatní. K miestu na skok, aby sa človek neobúchal, sa treba dopracovať mikrokrôčikmi po šmykľavej skale, čo sa mi teda vôbec nepáči. Podrážka topánok je síce pevná a stabilná, no moja psychika vidí pod nohami dobre že nie ľad. Ale iná možnosť nie je. Idem a skočím. Pád trvá na môj vkus pridlho, vnútorné hodiny mám deformované ako z Dalího obrazu. Náraz na hladinu očakávam omnoho skôr, ako naozaj príde. Aj tak je to prekvapenie. Brutálny tlak do hlavových dutín, ľadová voda. Telo na okamih zachváti panika, mám pocit, že bunky nikto neriadi a každá si v bezuzdnej anarchii robí, čo chce. Vynorenie na hladinu trvá nekonečne dlho, ešte stále idem podľa surreálnych hodín. Kým doplávam k brehu ako zbitý pes, uzavriem, že ako skúsenosť stačilo a nabudúce si na vystúpenie z komfortnej zóny vyberiem iný typ zážitku.
Obed ma v tento deň nepotešil, pod hubovou omáčkou k cestovinám som si rozhodne nepredstavovala zahustené šampiňóny z konzervy. Nevadí, aspoň sa mi ľahšie polezie.
Horúce popoludnie strávime v Adventure parku Bovec. Je to lanový park medzi stromami. Po častiach tela, na ktorých je oblečenie voľné, mi cícerkom steká pot. Je tridsaťtri stupňov, no park otvorený len do 16-tej, takže s tepelným diskomfortom sme sa museli zmieriť. Aspoň, že väčšina prekážok je v tieni. Všímam si, že v časti „extrém“ najťažšiu prekážku nefejkujem len ja, ale aj ostatní a to tým, že v úväze, ktorý má slúžiť len ako istenie, spočinie časť váhy tela. Inak, so zip-linami v tomto parku som sa akosi nespriatelila. Nedarilo sa mi poriadne držať orientáciu tela vpred, ani brzdiť. S jedným stromom, síce obalenom v žinenke, som sa vystískala trochu viac, ako sa mi zdalo vhodné.
Večer si na dvore ugrilujeme mäsité, aj bezmäsité dobroty a ideme skôr spať.
Posledný deň vyrážame skoro, na programe je kaňoning na rieke Sušec. Fasujeme iný typ neoprénu ako na raft, okrem kombinézy bez rukávov aj slušivú bundičku. Zdá sa mi, že opticky zvýrazňuje svaly paží aj tým, čo ich za normálnych okolností nemajú až tak viditeľné. Po príjazde na miesto šliapeme ešte asi pol hodinu do kopca. V topánkach a plavkách. Ostatnú výstroj si nesieme vo viac, či menej kreatívnych batôžkoch, vytvorených z neoprénových zvrškov. Praktizovanie turistiky v takom sporom oblečení je pre mňa nová skúsenosť a hoci je sedemnásť stupňov, čoskoro sa nielen zohrejem, ale aj nemiestne spotím. Čo sa ukáže ako zanedbateľný estetický problém, lebo prakticky mám značné ťažkosti vtesnať mokré telo do na pohľad o dve čísla menšieho neoprénu. Trvá mi to dlho, ale zďaleka sa netrápim sama. Keď sa konečne všetci nasúkame do všetkého, čo treba, opäť nasleduje inštruktáž. Vysvetlia nám, ako sa šmýkať, skákať, akým spôsobom budeme zlaňovať. U skokov sa mentálne pristavím pri zásade, že radšej z troch metrov skočiť, ako sa z dva a pol metra z....ť. Po včerajšku som si zaumienila pristupovať k skákaniu nanajvýš opatrne, avšak daná zásada má hlbokú logiku, bude lepšie ju rešpektovať.
Postupujeme dolu riekou, kamene sú veľmi klzké. Kde sa cítim čo i len trochu neisto, idem na kraba, horeznačky po štyroch. Skoky nie sú až tak vysoké, navyše pred náhlou zmenou tlaku v ušiach pri ponore ma aspoň čiastočne chráni kapucňa neoprénu. Voda je však citeľne studenšia ako v Soči. Možno je to pocitovo aj tým, že sme v nej namočení prakticky stále. Moje deti sú z činnosti nadšené. Vyberajú si ťažšie zostupy, vyššie zoskokové miesta. Pri podaktorých mi podvihne obočie, ale keď ich inštruktori považujú za bezpečné, rozhodnem sa nekaziť zážitok a odpustím si prednášky, čo sa mi derú na jazyk. Poslednou výzvou je štrnásťmetrový vodopád. Je možnosť ísť navoľno, alebo zlaňovať. Všetci z našej skupiny idú navoľno. Ja sa nenechávam strhnúť davovou psychózou požiadam o lano. Zážitok zo včerajška je vo mne príliš živý. Bez hanby sa nechám istiť, s lanom sa cítim takmer až komfortne. Posledných pár metrov opäť letím a som vo vode. Čo je však najpodstatnejšie, na dohľad je pevná zem! Konečne nebudem musieť chodiť na kraba!
Na spiatočnej ceste sa zastavíme pri očarujúcom jazere Predel. Posledné výhľady, kochačky, fotky... Posledný krát nádych tejto atmosféry... A šup domov, zajtra sa ide do práce.
Vodu zo Soče vytriasam z pravého ucha ešte týždeň po. Ale zhodli sme sa, že sa určite vrátime. Možno budúci rok... Koncom jari, alebo začiatkom leta, keď je ešte veľa vody...
