Keflavik... Popravde, čakala som menšie letisko, vzhľadom k počtu obyvateľov krajiny. Letiskám nevenujem zvláštnu pozornosť, ale na tomto ma zaujali priam luxusné toalety, čo do kvality, ako aj kvantity. Každá kabínka má vlastné umývadlo aj sušič na ruky a je ich tam okolo dvadsať. Prakticky nehrozí problém nedôstojného státia v rade, čo je inak u dámskych toaliet takmer pravidlom. Po menších peripetiách v požičovni vyrážame na lepšom modeli, ako sme si objednali, za tú istú cenu. V tom čase ešte neuvažujem o výhodách 4x4, to docením až neskôr, pri osobnej skúsenosti s cestami triedy F.
Spočiatku nedozierna krajina. Pustatina industriálneho rázu, pokrytá sivo-hnedým machom a trávami v okolí letiska a hlavného mesta pôsobí depresívne. Ale pre to sme neprišli. Vzďaľujeme sa z oblasti a každý ďalší deň ma viac uisťuje v tom, že ak by som tomuto ostrovu mohla dať len jediný prívlastok, bolo by to „fascinujúci“. A to sme, z časových dôvodov, mali šancu objavovať len jeho južnú časť. Od prvého dňa viac fúka ako nefúka. Druhú časť nášho pobytu, keď sa budeme presúvať karavanom, to budeme musieť sledovať, lebo od určitej hranice hrozí pri jazde jeho prevrátenie.
Ovce....
Kone....
Po ceste ich vidno doslova všade. Prvé hodiny vážne získavam dojem, že fauna tu má len týchto dvoch reprezentantov. Chcem vedieť viac.
Islandská ovca. Veľmi odolné plemeno, prispôsobené tunajším drsným podmienkam. Prvé ovce sem doviezli Vikingovia v 9. storočí. Chovajú sa výlučne na mäso a vlnu, na ovčie mlieko majú monopol jahniatka. Farmári svoje stáda na jar vyženú a až do septembra sa ovečky túlajú po ostrove podľa ľubovôle. Jahňacina patrí k národným delikatesám.
Islandský kôň. Vznikol krížením plemien severského typu. Už viac ako tisíc rokov platí zákaz dovážania koní na ostrov, preto je plemeno najčistokrvnejším na svete. Farmári ich používajú na jesenné zaháňanie oviec, poniektorí aj na turistické účely.
Prvé tri dni bývame v blízkosti najväčšieho vodopádu Gulfoss a gejzíru, vskutku originálneho názvu – Geisir. Prvou zastávkou je Národný park Thingvellir. Názov je anglickým ekvivalentom, normálne začína jedným zo špecifických písmen islandskej abecedy, ktoré neviem ani napísať, nie to ešte vysloviť. Pozostatkov runového písma táto abeceda obsahuje viac, naproti tomu chýbajú písmená „C“ a „Z“. Ako ostatné národné parky na Islande, aj tento má akúsi „povinnú časť“, kde sú najväčšie highlighty a ktorej absolvovanie nevyžaduje extra námahu. Pre hĺbavejšie typy sú na výber kilometre turistických trás, ktorými sa dá túlať niekoľko dní. Keďže sme na rodinnej dovolenke a dvaja teenageri nie sú dlhodobými potulkami prírodou vôbec nadšení, pojmeme náš pobyt ako kompromis. Thingvellir je môj prvý dotyk s drsnou a veľkolepou krásou. Obrovská trhlina, ktorá sa každý rok rozširuje o dva a pol centimetra, oddeľuje od seba dve tektonické platne - eurázijskú a severoamerickú. Čisto technicky sa teda prechádzame po oboch kontinentoch. Trhlinu vekmi zútulnila láskavá ruka tunajšej minimalistickej flóry.
Ráno, pred tým, než začnú prúdiť davy turistov, chceme obzrieť Geisir. Ako na mieste zisťujeme, spí. Nevadí, v jeho tesnej blízkosti je iný, údajne menší, ale neviem, ako sa volá. Už po pár hodinách na ostrove som sa zmierila so skutočnosťou, že pri snahe o interpretáciu islandských názvov moja pamäť naráža na svoje limity. V snahe zachytiť aktivitu gejzíru na video zisťujeme, že vybuchuje cyklicky približne po 5 minútach. Okrúhly kráter plný vody po celý čas oplýva bublinami rôznych veľkostí a stúpa z neho para. Ale tesne pred výbuchom príde vzdutie tekutiny akoby vcelku. Raz, druhý raz,..... práááááásk!!! Prúd vody vystrelí k oblohe.... Niekoľkonásobne ma prevyšuje a ja, ako už mnoho krát predtým, opäť pociťujem nepatrnosť človeka v porovnaní s prírodou.
Ohromí ma Gulfoss. Nazvala by som ho Niagarou severu, ale keďže som tam nikdy nebola, nezdá sa mi fér porovnávať skutočnosť s fotkami. Z desiatky metrov širokého brala sa v každom okamihu rútia hektolitre vody do mohutnej trhliny, ktorá rozčesáva krajinu na dve časti. Masa vody sa na dne trhliny po krátkom rozbúrenom úseku mení na obyčajnú rieku, ktorá si tu tečie, akoby už ani netušila o zničujúcej sile, akú mala len pred pár sekundami.
Vodopádov sme pozreli viac, každý vynikal niečím iným. Názvy som zabudla do piatich sekúnd po prečítaní. Pamätám si ich podľa prežitkov. Prichádzame skoro ráno k najvyššiemu z nich, k jeho vrchnej časti. Fúka neuveriteľne a pri fotografovaní mám reálnu obavu, že mi vytrhne telefón z ruky. Okľukou prejdeme dolu, je tu trochu závetrie a takmer žiadni ľudia. Robíme si krásne fotky s dúhou, ktorá sa pri ňom vytvára.
Ďalší ústi do akéhosi jaskynného útvaru. Keď ho chce človek vôbec vidieť, musí ísť proti prúdu po riečnych kameňoch dnu. Dolu tma, hore svetlo... priestor dolu tesný a nepremokavé máme len bundy a topánky, poniektorí z nás sa vracajú s mokrými nohavicami. Slnko svieti, je okolo 19 stupňov, líhame na blízku lúčku a sušíme sa.
Jeden je zas taký, že sa dá prejsť poza neho do skalného previsu a pozorovať ho akoby zvnútra. Vlastne sú dva také, ale ten väčší je masová záležitosť, čo mne osobne výrazne ubralo na zážitku. Po príchode k tomu menšiemu je na mieste len pár ľudí. Sedia na výklenku v previse a zvnútra sa dívajú na padajúcu vodu. Všetci mlčia. Len sa dívajú ako uhranutí tou silou a divokou krásou. Vtedy mi napadlo, že každý človek, aj ten najzarytejší a najpohodlnejší mestský typ musí mať niečo, čo ho na prírode uchváti - vodopád.....výhľad z vrcholu..... výbuch sopky.....pohľad na slobodne cválajúceho koňa.....Strunu, ktorá keď sa rozochveje, vyvolá pocit neobmedzenej lásky k prírode. Nielen prestať ju ničiť a drancovať. Hlboko sa jej pokloniť a správať sa k nej s úctou, akú si zaslúži.
Pri putovaní do vnútrozemia, kde sa majú nachádzať dúhové hory – Landmannalaugar, sa do sýtosti nabažím skúseností s cestami triedy F. Normálne cesty na mape, ale na začiatku je značka, ktorá zakazuje jazdu inými vozidlami ako 4x4. Napriek tomu, že jedno také aktuálne máme k dispozícii, je dvojhodinová cesta utrpením. Pred chvíľou sme si dopriali obed a ja uvažujem, či ho tento terén z niektorého z nás nevytrasie. Navyše, vizuálne má máločo ďalej od pastvy pre oči. Odvolávam, že mi okolie letiska pripadá pusté. Takto vyzerá nič. Kamenie a prach. Dystopická krajina. Takto si predstavujem, že by vyzeral svet, keby sme zničili planétu. Depresívne myšlienky sa mi pomaly, ale vytrvalo plížia do hlavy....
Na mučivý zážitok zabúdam okamžite po príchode do cieľa. Strih... odrazu neuveriteľné farby... kde sa tu vzali? Na obrázkoch z netu sú síce pestrejšie, ale predpokladám, že „vylepšené“. Realita je celé spektrum farieb od žltej po hnedú. Biele vrcholky hôr pokryté snehom. Sivá, tvrdá hornina, svieža zelená sporadickej vegetácie. Sivo-modré bublanie očividne horúcej, jedovato vyzerajúcej tekutiny... Kamene ostré, čierne a lesklé. Otvárajú sa stále nové a dychberúce výhľady. Nič podobné som ešte nevidela. Vrstvy sivohnedého machu sú tak hrubé, že nech na nich spočiniem v akejkoľvek polohe, objímu telo ako pamäťová pena a hrejú. Nič pohodlnejšie som v prírode nezažila. Vôbec mi nevadí, že ďalšie dve hodiny strávim trmácaním sa F- kovou cestou po dystopickej krajine... Tie hory mám vypálené na sietnici.
Osobitnou kapitolou sú ľadovce. Navštívime ich viac, túlame sa v ich okolí a naskytujú sa nám pohľady zhora aj zdola. Výbežky tlačiace do dolín morény sú značne špinavé od prachu a čierneho piesku. Žiadna prvoplánová krása. O tých bledomodrých si najskôr myslím, že sú kontaminované nejakým chemickým prvkom. Ako sa však dozvedám z všadeprítomných edukačných panelov, sfarbenie spôsobuje hustota, vďaka ktorej sa na nich svetlo láme v špecifickej farbe spektra. Najčarovnejšia je ľadovcová zátoka a diamantová pláž. Kusy ľadu rozličných veľkostí sa v zátoke vznášajú na hladine. Tie, ktoré sa nezasekli o dno, plávajú čoraz rýchlejšie do zúženého hrdla, ponad ktoré vedie most, vďaka ktorému sa sem dá dostať. Prúd ich sťahuje do mora a medzi nimi po prvý krát v živote uvidíme plávajúceho tuleňa mimo zajatia. Veľké kusy ľadu sa roztrieštia, vyplavia na pláž s čiernym pieskom, kde sa v severnom slnku pomaly roztápajú. Sú krištáľovo priezračné a vyzerajú ozaj ako rozsypané diamanty. Piesok čierny ako uhoľ je nasiaknutý ich vlhkosťou, ktorá sa, keďže praží slnko (rozumej: je okolo 17 stupňov) uvoľňuje vo forme oparu, a ten dodáva scenérii až surreálny ráz.
Hypnoticky krásny výjav o niečo predčí takzvaná Čierna pláž. Trochu ponuré miesto, najmä keď sa slnko schová za mraky. Z jednej strany vysoké bralo, tvorené čadičovými stĺpami charakteristickej hexagonálnej štruktúry. Čierne. Piesok, čierny. Z rozbúreného mora, ktoré je výrazne tmavomodré sa k nebu týčia ošľahané stĺpovité skaly. Ako inak, čierne. Sú ako memento. Ako výkričník. Realita z Pána prsteňov. Mohutné vlny dorážajú na pláž a biela spenená voda sa pomaly vracia späť. V žiare zapadajúceho slnka zanecháva za sebou tisíce lesklých, čiernych perál. Sú to čadičové okruhliaky. Uchvátení nevšednou krásou ich dvíhame z piesku, omieľame v dlaniach, skúmame. Niektoré sú úplne hladké, iné majú poréznu štruktúru. Väčšina z nich je čierna, ale nájdu sa aj nahnedlé, alebo trochu do červena.
Neďaleko Čiernej pláže je polostrov s majákom, kde majú žiť puffiny. Doteraz som o takom druhu vtáctva nepočula a ako zisťujem neskôr, pre ostrovanov, najmä však turistov sú legendárne. Je to čierno-biely rozkošný vtáčik s červeným zobákom, o niečo menší ako divá kačka. Nepočítame s tým, že ich uvidíme, nakoľko podľa dostupných informácií v polovici augusta odlietajú do teplých krajín. Nevedno akých, lebo podľa mňa je v porovnaní s Islandom teplá drvivá väčšina krajín. Je takmer koniec augusta, ale máme šťastie. Zopár ich tu ešte ostalo. Pozorujeme elegantný let, rýchle mávanie krídlami pri pristávaní. Sú dosť ďaleko na dobré fotky, preto to po pár neuspokojivých výsledkoch vzdávam a len pozorujem. Neskôr si všimnem hystériu okolo tohto živočíšneho druhu v obchodoch so suvenírmi.
Posledný deň máme v pláne Reykjavík. Doobeda sa vydávame v rýchločlne na otvorené more s nádejou, že uvidíme veľryby a delfíny v ich prirodzenom prostredí. Čln naráža do vĺn takou rýchlosťou, že na obkročných lavičkách nesedíme, ale pérujeme na nohách v akomsi polostoji, aby sme si neobúchali chrbticu. Delfíny sú evidentne spoločenské, prichádzajú aj relatívne blízko člna. Ich výskoky nad hladinu sú stelesnením ladnosti a elegancie. Zatúžim si s nimi zaplávať. V budúcnosti, nie v tejto ľadovej vode... Veľryby sú samotári, zbadali sme jednu, keď sa nadychovala nad hladinou. Pozorujem aj čajky. Jedna letí popri nás vedľa člna, zjavne nemá problém stíhať naše tempo, hoci mne pripadá veľmi rýchle. Sledujem ich, ako lovia. Vyletia do výšky a plnou rýchlosťou letia ako šípka smerom dolu. Doslova sa zapichnú do hladiny, vzápätí miznú pod ňou, po chvíli sa vynoria...
Hlavné mesto nie je žiadnou metropolou, napokon, žije tu len okolo stopäťdesiattisíc obyvateľov. Je to pokojné, prímorské mestečko, žiadna tlačenica ľudí, ani zápchy na cestách. Prejdeme sa uličkami, nasajeme atmosféru, v prístave si dáme posledné islandské jedlo.
Rada by som sa sem vrátila a preskúmala ostrov detailnejšie. Osem dní bolo málo na spoznanie, ale viac ako dosť na očarenie... na implementáciu vybraných miest priamo do srdca....
Ak je naša planéta Gaiou, jej duša by bola práve na takýchto miestach. Nehostinných... nedostupných.... nespútaných... čistých a divoko krásnych. Na miestach, kde odolnosť života preveria tie najdrsnejšie podmienky...
Na miestach, kde človek pocíti naliehavú túžbu pokloniť sa....
