Keď sa Théseus podujal na likvidáciu krvilačného Minotaura, kráľ ho varoval, že aj keby obludu zabil, von z Labyrintu sa nedostane. V predvečer boja mu Ariadna darovala klbko nití. Podľa niektorých verzií legendy červené. Túto niť mal Théseus odmotávať pri postupe Labyrintom, aby sa po ľútom boji a porážke Minotaura dokázal vrátiť. Zafungovalo to, kráľ už viac nemusel posielať nevinné obete na smrť. Happy end...
Čím ďalej do minulosti, tým viac riskujeme, že sa z faktickej roviny odrazu ocitneme v ríši mýtov a legiend. Zároveň však, všetky tieto, zväčša ústnym podaním preživšie ľudové slovesné útvary na základe čohosi vznikli. Aj ľudia na úsvite dejín počas svojich životov vybadali súvislosti a brali si ponaučenia, ktoré následne vkladali do príbehov...
Labyrint - miesto hrôzy, do ktorého každý rok vsiakli litre nevinnej krvi. Minotaurus bol postrachom celej Kréty, hoci... možno by bývalo stačilo málo a nemusel byť. Ako plod hriechu svojej matky Pásaifé, s ľudským telom a býčou hlavou bol označený za netvora a zavretý do podzemnej spleti chodieb. Okradnutý o lásku matky, kruto zavraždenej pre neveru. O tom, či bol po rozumovej stránke viac býkom, alebo človekom, sa legenda nezmieňuje. V každom prípade, tvor označený za netvora, vylúčený a olúpený o akýkoľvek kontakt, sa netvorom stal. Steny a chodby jeho príbytku boli každý rok svedkami krutostí a obrovskej krivdy. Stalo sa z neho miesto číreho zla a nebolo mu pomoci. Ani jeho jedinému obyvateľovi a zároveň väzňovi.
Vstúpil človek. Théseus. Len s mečom a klbkom nití. Minotaura vykúpil z prekliatia jeho života a ostal sám v bludisku, ktoré by ho za normálnych okolností pripravilo aj o posledné zvyšky rozumu a nikdy by ho nevydalo. Keď sa náhlil von, počul výkriky a zúfalý nárek všetkých, čo tam kedy zahynuli. Steny sa na neho valili, v ústach cítil kovovú pachuť, potkýnal sa o vlastné nohy a znova vstával. Nevzdával to, z posledných síl sa držiac tenučkej, červenej nite, ktorá mu dávala nádej a neochvejne ukazovala smer. Dar lásky. Zachránila ho a vyviedla opäť na svetlo.
Takáto červená niť lásky a nádeje sa vinie naprieč vekmi. Niekedy je taká zavŕtaná pod vrstvami hrôz, krívd a zloby, že ju nie je vidieť. Ale je tam, hoci tenká, no pevná. Tak nejako je to zariadené, že sa nikdy nepretrhne. Kto ju hľadá, skôr, či neskôr ju nahmatá medzi prstami.
Na druhej strane, v každom z nás je kúsok Minotaura. U niekoho maličký, v niekom väčší. Potiaž je v tom, že tieto kúsky vykazujú extrémnu príťažlivosť. Ako guľôčky ortuti. Aj tie úplne miniatúrne sa medzi sebou nájdu a zlejú dokopy. Keď sa tieto kúsky v ľuďoch spoja, vytvoria bezohľadný dav, strácajúci zábrany. Opäť sa zrodí netvor. Minotaurus bažiaci po krvi.
Ako v koloseu v starovekom Ríme. Režiséri hier umne využívali krutosť človeka, zahnaného do kúta, v zápase o život. Každý deň kreatívne trýznivými spôsobmi hynuli stovky ľudí a tisíce zvierat. Pre zábavu päťdesiattisícového davu. Ťažko tomu veriť, ale podľa dobových záznamov sa naozaj bavili...
Túto nelichotivú nuansu ľudského charakteru mocibažní od nepamäti využívali ako zbraň. Príkladov je neúrekom, stáli na tom celé ríše.
Skvele to funguje aj teraz.
Vytvoriť dav na báze spoločnej nenávisti ešte nikdy nebolo jednoduchšie. Vyhecovať ho, dať mu, hoc aj pomyselne, pričuchnúť ku krvi. Kvapky ortute sa rýchlosťou lesného požiaru zlievajú do mláky... Potom, podľa vlastných potrieb, či vkusu, stačí nakresliť terč na skupinu ľudí, jednotlivca, alebo hoci aj na najnovší vedecký poznatok a predhodiť horde. Tisícky jej chápadiel sa budú predháňať v brutalite. A je to. Rozdeľuj a panuj. Na to, že sa vraj z histórie nevieme poučiť, tento princíp sa recykluje podozrivo úspešne. Dnes sa dokonca netreba fyzicky namáhať, ani zašpiniť. Internetový hejt je veľmi pohodlný a hygienický. Dokáže zničiť reputáciu. Spochybniť akýkoľvek overený fakt. Podnietiť k útokom a zabíjaniu v reálnom svete... Horda za hlasného povyku bezhlavo pustoší, čo jej príde do cesty a zašliapava do zeme červenú niť. Ariadninu niť. Tú, ktorá dokáže vyviesť z Labyrintu hrôzy, stačí sa jej držať. A nemálo ľudí sa jej držalo a stále drží. Všetky tie matky Terezy, Schindlerovia a Flemingovia... A milióny bezmenných, vďaka ktorým sa svet nestal Labyrintom... Je ich viac, ako sa zdá, lebo spravidla nie sú hluční.
Tá niť existuje v podmienkach, za akých by sa každá iná dávno roztrhla a zvetrala. Už to je dôkazom jej životaschopnosti a stálosti. Jej nesmiernej dôležitosti. Je to kompenzácia za temný fľak na našich dušiach. Za zblúdený gén Minotaura.
Z temnôt vedie na svetlo...
