Bol november, alebo začiatok decembra 1989. Celá spoločnosť žila v neutíchajúcej eufórii z nežnej revolúcie. Na hraniciach do Rakúska stáli každý deň kolóny na niekoľko hodín, no ľudia v nich ochotne stáli, len aby sa konečne presvedčili, aké je to tam, na západe (ešte do nedávna v novinách označovanom ako prehnitý). Jej súrodenci boli malí, ostali s mamou doma. Ona s otcom sa vydali na výpravu. Vyrazili v noci, na starej oktávke kombi. Dúfajúc, že po niekoľkohodinovom prestoji na hraniciach budú na druhej strane doobeda. Auto nemalo bezpečnostné pásy, tak sa vyvaľovala naprieč zadnými sedadlami. Občas prešlo opačným smerom, z Rakúska, nejaké auto domácich. Kývali, trúbili, blikali, ľudia z kolóny im ako o dušu mávali späť. Všetci boli takí šťastní a rozjarení... Pri prechode hraničnou kontrolou jej tĺklo srdce ako zvon. Bála sa, že sa colníkom nebude na nich čosi pozdávať a do zasľúbenej zeme ich nepustia. Alebo si ich tam nechajú, budú vypočúvať, alebo... Nič z toho sa nestalo, a tak sa po úmornom čakaní v studenom aute, keďže počas poťahovania kúrilo veľmi chabo, ocitli „v zemi kráľa Miroslava“. Oktávka vyrazila s vetrom opreteky... V rámci povolenej rýchlosti.
V prvej dedine za hranicami jej oči nasávali okolie ako špongia. Akoby si mala zapamätať každú ulicu, každý dom... Každé auto, stojace pred domom, všetky také moderné, tak nádherne odlišné od ich oblej plechovky... V prvom mestečku zaparkovali a vystúpili z auta. Všetko jej tam prišlo akési... Upratané. Mala už určité očakávania, lebo od malička doma počúvala, ako je tu dobre, že majú dosť peňazí, pekné autá, v obchodoch dostať všetko, na čo človek pomyslí, môžu si cestovať, kam sa im zachce. Pri pohľade na ľudí na ulici jej to tak nepripadalo, lebo boli oblečení rovnako ošumelo, ako oni dvaja. Po chvíli zistila, že všetci títo okoloidúci hovoria po slovensky...
Vošli do obchodu. Krásne to tam voňalo. Tú vôňu nechápala, ničím sa nepodobala pitralonom a konvalinkovým voňavkám, ktorými ju na Veľkú noc zvykli častovať šibači v úprimnom presvedčení, že jej robia láskavosť (vlasy a oblečenie jej túto tradíciu pripomínali ešte dlho, aj po niekoľkých umytiach a vypraniach). Všade bolo čisto a vkusne, tovaru habadej, o dobrej polovičke nemala šajnu, na čo vlastne je... Toľko vecí ju upútalo! Rozmanitosť krabičiek, lesk vrecúšok, farebnosť hračiek... Lákavé obrázky sladkostí na obaloch... Všetko to túžila ovoňať, ochutnať, vziať do rúk a poriadne poobzerať... Neodvážila sa. Chytať tovar, ktorý nekúpi, sa nesmie. Tak bola naučená. Neustále po očku sledovala tie pekne oblečené a upravené predavačky, čo sa prechádzali po predajni. Trochu sa ich bála. A hanbila sa za to, akí sú oproti nim... Chudobní... Za to, že tam vošli a sú len na obtiaž, lebo nič nekúpia, len očumujú. V istej chvíli jej napadlo, či oni dvaja v tom voňavom vzduchu nesmrdia... Pred cestou dostala od otca tri šilingy, ale nemienila ich utratiť neuvážene. Po hodne dlhej chvíli strávenej v raji vyšli na ulicu. Tam opäť len skupinky Slovákov, trúsiacich sa z obchodu do obchodu.
Zrazu ho zbadala. Zdráhala sa uveriť vlastným očiam, ale blížili sa k nemu a už nešlo sa pomýliť. Starček v špinavom kabáte a prešivákoch. Kľačal na akomsi kúsku handry pri vchode do jednej z predajní. Pri nohách klobúk, obrátený hore dnom, v ňom pár mincí... Jedna bankovka.... Ruky zopnuté pred hrudníkom. Ako sa na neho dívala, rúcala sa jej polovica sveta. Cítila sa oklamaná, podvedená. V tichosti, inak si nedovolila, obrátila svoj hnev proti otcovi. Lebo rozprával, ako sa tu majú všetci dobre... Ona mu verila... A tento starček je chudobnejší ako ktokoľvek u nich! U nich doma nikto nežobre! Po lícach sa jej začali kotúľať slzy. Zaostala, tempu otcovej chôdze stíhala len poklusom. Vytiahla z vrecka svoje tri šilingy, ešte raz si mince náhlivo prezrela z oboch strán a vhodila do klobúka. Pustila sa do behu, aby sa otcovi nestratila...
Strih...
Je dospelá. Nevzali ju na vysokú, o rok skúsi znova. Rozpočet pláta brigádami v meste. Opäť sychravý jesenný deň. Podvečer kráča z práce po námestí, vojde do kostola (v tom čase úprimne veriaca, nepraktizujúca) mimo omše, len tak, na chvíľu. V medzipriestore za dverami polosedí-pololeží muž v strednom veku. Pýta peniaze. Chce mu niečo dať až pri odchode, lebo by jej bolo nepríjemné, keby si ju nezapamätal a pri odchode pýtal znova.
Keď ukončí rozjímanie, cestou k východu skontroluje obsah peňaženky. Posledných dvestopäťdesiat korún slovenských. Rozhodne sa, že mu päťdesiat dá. Keď sa však priblíži a podáva mu bankovku, chlapík síce poďakuje, ale začne rozprávať príbeh o tom, ako nemá kde prespať, aká mu je zima a že na ubytovňu mu chýba ešte tristo. Dlho neváha, podá mu ďalších stopäťdesiat, zvyšok si nechá, aby neostala úplne švorc. Myslí, že on tie peniaze potrebuje určite naliehavejšie, ako ona. Do výplaty vydrží.
Druhý deň ide približne v tom istom čase rovnakou trasou. Zablúdi do toho istého kostola, kde polosedí-pololeží ten istý muž, čo včera. Už mu nemá čo dať, ak bude pýtať, pripomenie mu včerajšok a opýta sa ho, či zohnal ubytovňu. Má zlé obdobie, nič sa jej nedarí. Včera mala aspoň na chvíľu pocit, že je užitočná, že urobila niečo, čo má zmysel. V tomto duchu sa teší z dnešného rozjímania. Keď však prechádza okolo muža, ten ju začne prosiť a vyrukuje s obohratou platňou. Chýba mu už len tristo korún na ubytovňu. Pichlo ju v hrudi. Cítila sa oklamaná, podvedená. Vzkypel v nej hnev, ktorý obrátila proti mužovi. Nechcela úplne ziapať, hoci by sa jej asi bolo uľavilo viac, ale mala na zreteli, že sú v chráme Božom. Predsa mu však zvýšeným hlasom vytmavila včerajšiu príhodu. Asi vyzerala bojovne, lebo muž sa prikrčil a rukami si zakrýval tvár...
Strih...
Má už niečo odžité. Okrem iného chápe, že každý má vlastnú voľbu. Keď stretne človeka, ktorý vyzerá, že je v núdzi, vie, že je len na nej, či sa rozhodne niečo mu dať. Ak v ten deň cíti, že nie, tak jednoducho nedá a viac sa tým nezaoberá. Lebo vie, že dá inokedy. A možno viac. A potom nerieši, čo s tými peniazmi dotyčný urobí. Necháva to na jeho voľbu. Už to má počas rokov odskúšané, riadi sa intuíciou. Niekedy nedá, keď pýtajú, inokedy ponúkne, aj keď nepýtajú.
Pred potravinami, kúsok od rušnej križovatky často posedáva muž. Vyzerá starší, ako v skutočnosti je. Posedáva, inak sa nedá, je na invalidnom vozíku. Zdá sa, že viac ako o peniaze stojí o pozornosť (ale aj o peniaze, samozrejme). Jeho príbeh, ako ho zrazila električka, čo všetko mu dolámala a, okrem iného, mu odtrhla nohu, pozná snáď každý, kto okolo neho kedy prešiel. Asi nie je jediná, čo ho nepočula iba raz. Dnes pýta peniaze na lieky(!) Inovácia... Vraví mu, že peniaze nie, ale gastrolístok, ak chce. V posledných rokoch nedá na ne dopustiť, hoci väčšina jej kolegov ich zavrhla ako prežitok. Jej vyhovujú. Minúť ich nie je problém a keď ich daruje, má aspoň čiastočnú kontrolu nad tým, na čo ich dotyčný môže použiť. Niekedy je sklamanie obdarovaného očividné. Nuž, aj toto je možnosť voľby. Doposiaľ však nikto neodmietol....
Za tie roky pochopila, že nezachráni svet. Veľké a systémové zmeny, ktoré by boli potrebné, nie sú v jej moci. Rozumie tiež, že ľudia sú rôzni. Skúmať, kto sa do zlej situácie dostal vlastným pričinením, alebo zhodou okolností, alebo len lenivosťou, jej neprináleží. A súdiť už vôbec nie. Dosť, že to robí kopec iných ľudí. Nevyžiadane, zraňujúco... Prvoplánovo... Bez toho, aby si čo i len nachvíľu pochodili v ich topánkach...
Sú tu a je ich veľa. A ona veľmi dobre vie, že by nemali dostávať ryby. Potrebujú, aby ich niekto naučil tie ryby loviť.
Necíti sa na to...
Tak im občas dá rybu...
