Neviem sa ubrániť, najmä v poslednom čase, aby mi realita nepripadala ako zlý film.
Prepadák.
Nikdy by som naň nešla do kina.
Ale musím v ňom žiť...
Prázdnota tam, kde je plno. Medzi ľuďmi, ich úsmevmi, v toľkej interakcii. Uprostred mäteže slov, ktoré plnia tú funkciu, že nie je ticho. Že prehlušujú prázdno, ktoré je medzi nami. A kiežby len to...
Nebolo to tak dávno, čo sa klamári prepadali od hanby.
Dnes je lož novou cnosťou. Je pracovnou metódou, voľnočasovou aktivitou, spôsobom komunikácie... Je životným štýlom. Tí, čo si ho osvojili, sa svojimi klamstvami okázalo vystatujú. Robia to vulgárne a vtieravo, ako najlacnejšie kurtizány. Hrubosť sa vydáva za zásadovosť. Diletantstvo za odbornosť. Agresivita za odvahu. Čokoľvek dobré, krásne, či užitočné je postavené pred krivé zrkadlo a interpretované nanovo. Človek by si povedal - pokrivené obrazy, je tam toho... Ale z tej pokrivenosti sa akýmsi obskúrnym mechanizmom rodí zloba. A tá je až ochromujúco desivá.
Podaktorým je z toho zle. Nevoľno až na fyzickej úrovni. Každý deň po zobudení a precitnutí.
Podaktorí tú zmenu nevnímajú. Akoby sa ani nezobudili, stále spia...
Ukolísaní pocitom falošného bezpečia. Základné životné potreby zabezpečené pomerne jednoducho. Zabíjajúc čas civením na akýkoľvek formát displeja len tak, z nudy. Fascinácia násilím, zlom, škaredosťou. Z bezpečnej vzdialenosti, pravdaže. Už starovekým Rimanom stačil chlieb a hry.
Lenivosť. Nielen odlepiť sa z gauča. Čo i len overiť si pár základných faktov, kým je počuté, alebo čítané posúvané ďalej. Aktívne skúšať nové veci, skúmať nepoznané sa nechce, alebo nebaví. Alebo je to príliš namáhavé. Zato osobovať si právo mať názor a vytrubovať ho do sveta, aj keď sa nikto nepýta. Najmä, keď sa nikto nepýta... Neschopnosť vidieť ďalej od svojho nosa a predsa (alebo možno práve preto) mať pocit vlastnej nadradenosti. A krivdy. Permanentnej. Nevedno prečo, ani z akého titulu – mnohí ľudia sú presvedčení, že si zaslúžia viac. A beda tomu, kto by im to chcel uprieť (napríklad z dôvodu udržateľnosti do budúcna...) Na vlastnú škodu sa nechajú obalamutiť každým, kto im to sľúbi. Reálnosťou sľúbeného sa nenechajú rušiť. Dokonca nájdu optický filter, ako po funuse vidieť nesplnené sľuby splnenými. Kognitívna disonancia ad absurdum.
Nerozumejú, či nechcú rozumieť? Vo výsledku je to jedno, generuje sa necitlivosť voči všetkému, čo sa bezprostredne netýka. Aká klimatická zmena? To len strašia... Vojnové konflikty? Sú, ale ďaleko...
Vo svetle tejto optiky vyzeráme ako pasažieri Titanicu. Je predsa nepotopiteľný, načo záchranné člny? Nepotrebujeme ich, iba čo zaberajú miesto. A čo sú to za hlupáci, čo tvrdia, že ich máme málo?
Musí to byť akási perfídna spravodajská hra genetiky a prostredia, že niektorí to nevnímajú. Radšej sa pozrú do krivého zrkadla, ako na originál. Už možno ani nevedia, že sa dívajú na zdeformovaný odraz a nie na skutočnosť. Alebo len spia ako Ruženka z rozprávky a ja strácam nádej, že ich niekto zázračne prebudí.
Ťaží ma to každý deň. Zas a znova dostávam plný zásah zloby a tuposti. Či už som priamym svedkom v praktickom živote, alebo keď si v rámci udržania prehľadu prečítam niečo zo súčasnej spoločenskej reality. Nemienim sa poddať. Snažím sa zlepšovať veci, na ktoré mám dosah. Vo chvíľach, keď sa vyhecujem do neobvyklej odolnosti, poukazujem na chýbajúcu logiku, či absenciu faktov v tých všakovakých verziách skutočnosti. Nerovný boj. Lož si vykračuje po predvádzacom móle prezentujúc haute couture a pravda sa krčí kdesi v suteréne, odetá do hábov zo second-handu. Preto ma často prepadáva porazenecká nálada. Vtedy si kladiem otázky o zmysle toho všetkého, kvária ma pochybnosti o budúcnosti, o svete, aj o sebe.
V lepších chvíľach si zase hovorím, že aj tie najmenšie dobromyseľnosti sa sčítavajú... A možno raz...
Ako kvapky vody. Voda preniká tými najmenšími škárami, v najtvrdších horninách... Rozpustí ich a s nekonečnou trpezlivosťou kultivuje surový kameň do nádhery sintrovej výzdoby. Steká dolu z kopcov, z topiaceho sa snehu. Zo sviežich bystrín tvorí potoky, tie sa zlievajú do riek... Spojením jednotlivých kvapiek vytvorí neočakávanú silu...
Ak vylúčim ultimátny stret s realitou vo forme nejakej katastrofy, čo si samozrejme neželám, aké sú možnosti?
Jeden z nápadov - zobúdzať. S vytrvalosťou vody.
Nájsť spôsob, ako spáčov, jedného po druhom vodiť do tej pivnice, zobrať im všetky optické filtre a primäť ich aspoň na chvíľu pozrieť sa na ňu. Aj keď je nepekná. Nepríjemná. Miestami naháňa strach... Aj keď je niekedy ťažko pochopiteľná. Každý by mal aspoň vedieť, že tam je... A že nasadením optického filtra len prestane byť vidieť, ale nezmizne naozaj...
Je to ťažké, na prvý pohľad až nemožné... Ale ak s tým chceme niečo urobiť, musíme skúšať....
Škoda len, že toľko času, ako voda, nemáme...
