Súmrak padol už asi pred hodinou a ja stojím na námestí SNP. Opäť. Inštinktívne postávam na okraji davu, hoci tým prichádzam o pobavenie z kreatívnych transparentov. Ako ten o introvertoch, asi tri akcie dozadu. Hoci nie som typ, čo skanduje, píska a nechá sa naplno vtiahnuť do revolučnej atmosféry, som tu každý týždeň. Lebo... Asi najviac preto, že potrebujem psychologickú barličku... Lebo mi hlava stále neberie, k čomuže sa to schyľuje. Zavarili sa mi obvody a mozog odmieta prijať realitu, tak bizarne pokrútenú, že na to skrátka nie je vybavený. Je to pre mňa rovnako neuchopiteľné, akoby sa napríklad išlo presadiť odňatie volebného práva ženám. Alebo zavedenie jediného, povinného náboženstva. Alebo, v extrémne vyhrotených chvíľach, spôsobených konštantnou depriváciou, akoby niekto chcel ustanoviť za senátora svojho koňa... Áno, toto je prehnané, ale veď hovorím, že len vo vyhrotených chvíľach. Za Caligulu to bol zjavne úplne iný vesmír...
Stojím, počúvam rečníkov a moja myseľ paralelne tvorí vlastné asociácie. Tu prítomný pes neobmedzuje svoje hlasové prejavy len na okná, počas ktorých sa skanduje. Šteká nepretržite, takže sa mi časom podarí tento zvuk odfiltrovať. Som však taká pohrúžená do myšlienok, že sa strhnem zakaždým, keď vedľa mňa stojace dievča zapiští. Reálne nepiští, len má príliš vysoko posadený hlas a keď pridá decibely, čo pri skandovaní pridá, zakaždým sa mi vyvráti ušný epitel naruby.
Keď sa spamätám z náhleho vyrušenia a ocitám sa opäť v bezpečnom priestore svojej hlavy, ďalej spriadam úvahy. Znepokojuje ma trend, ktorý nastupuje naprieč krajinami. Niekde je zreteľnejší, u tých šťastnejších takmer zanedbateľný. Spupnosť, s akou elity pristupujú k odbornosti. Stala sa vyslovene nežiaducou. Treba ju bagatelizovať, zosmiešniť. Je to ľahké, posmeškom rozumie každý. Na rozdiel od odbornej tematiky. Pritom, kedy nejaké „random“ riešenia, bez odbornej diskusie boli dobré? Zopár si ich ešte pamätám, nie z tak dávnej doby. Niekto, kto mal moc, sa ráno zobudil. S príchodom nového dňa dostal originálny nápad, niečo, na čo nikto pred ním neprišiel. Odborníkov umlčal, lebo veď iba kuvikajú. Okamžitý a bohužiaľ aj zrealizovaný skvelý nápad spôsobil následne katastrofu. Zakaždým. A zdá sa, že v tom pokračujeme. Hoci dnes už nejde o realizáciu momentálnych nápadov, zášť k odbornosti je konštantne prítomná.
Nie som schopná si pripustiť, že k navrhovaným zmenám v trestnom práve dôjde. Stále čakám na nejakého bôžika na stroji, ktorý sa znesie dolu a bezvýchodiskovú situáciu dá do poriadku neočakávaným spôsobom. Ako v antickom divadle. Keď sa hra zamotala a zápletka vyzerala neriešiteľne, na javisko sa zniesol „deus ex machina“ - boh zo stroja (v skutočnosti to bol herec na klesajúcej plošine). Autorovi hry umožnil vyriešenie zložitej zápletky a pre diváka pripravil úplne nepravdepodobný, avšak šťastný koniec. Upínam sa k tejto predstave, ale podprahovo sa pripravujem na najpravdepodobnejší scenár. Premýšľam, aké to bude. Ráno sa zobudím a budem vedieť, že sa to stalo... Že je tu nová doba, ako by povedal klasik. Pri tej predstave ma zmáha pocit, že to proste nedám. Lenže ak bude taká realita, iná možnosť mi neostane.
Dívam sa na tisíce ľudí, čo tu stoja, skandujú a mávajú transparentmi. Premýšľam, ako sa s tým vyrovnávajú oni. Ide im to ľahšie, ťažšie, ako mne? Dá sa s tým vôbec vyrovnať? Ako záchranného kolesa sa chopím myšlienky, že to môže byť skúška. Nielen pre mňa, ako jednotlivca. Možno je toto jedna z križovatiek dejín... Možno si potrebujeme ako spoločnosť niečo vybojovať, aby sme sa posunuli. Aj diamant sa rodí z uhlíka pod extrémnym tlakom. Možno toto je tá príležitosť. Možno nie. A možno je, len ju prepasieme. Možno sa staneme bezcenným grafitom, rozomletým na prach, rozfúkaným vetrom na všetky strany. Čokoľvek, čo ním bolo nakreslené, bude časom blednúť. Až sa jedného dňa úplne stratí...
Na záver spievam hymnu spolu s ostatnými. Hudba rezonuje s každou mojou bunkou. Je taká akčná, taká úderná a nezlomná... Národ s takouto hymnou to predsa nemôže vzdať...
Cestou domov prechádzam okolo Prezidentského paláca. Pred bránami stojí akýsi prenosný stánok, ktosi pod ním rozpráva čosi do mikrofónu. Neviem, o akú akciu ide, ale zachytávam pár viet rečníka. Jeho rétorika je útočná a nenávistná, namierená voči konkrétnej skupine obyvateľov. Pridám do kroku. Naposledy sa obzriem, lebo som si nevšimla publikum. Pred stánkom postáva, odhadom, zo dvadsať ľudí...
