Nevychádzam z úžasu, koľko alternatívnych realít existuje... Ľudia si v nich pokojne žijú, akoby sa nechumelilo. Akoby covid bol chrípočka. Akoby vojenská agresia bola niečím, čo „si majú oni vyriešiť medzi sebou“. Akoby nám netikala časomiera kvôli klimatickej kríze. Spoločným znakom je ignorácia faktov. Alebo, o niečo sofistikovanejší spôsob, ich relativizácia. Metastázy sú úplne všade. Či ide o problém celosvetového významu, alebo o banálnu príhodu dvoch ľudí z miliónov, kdesi na slovenskom vidieku.
Svieže sobotné ráno. Ulica ľudoprázdna, jediný pohyb, čo evidujem, je stúpajúci dym z takmer každého druhého domu. Veľa domácností stále kúri tuhým palivom. Pár stupňov pod nulou, vzduch je ostrý a všetko naokolo pokrýva srieň. Psíka mám na vôdzke, smerujeme do blízkeho lesa, kde ju nechám pobehať si a urobiť, čo treba. Mám čas, takže keď mi bude do nemoty nosiť papek, aby som jej ho hádzala, užijeme si to obe. S vidinou príjemne strávenej hodinky si spokojne vykračujem po ulici, teším sa, ani mi nenapadne očakávať nejakú zákernosť. Pristavíme sa pri stĺpe oproti, psovitá šelma bezodkladne potrebuje informáciu, ktorý z psích obyvateľov ulice už tadiaľto dnes prešiel. Potiahnem za vôdzku, nech sme čím skôr v lese. Periférne zbadám staršiu pani na bicykli, ako sa blíži. Je to suseda, asi bola v obchode. Obdĺžniček trávy, alebo presnejšie, neurčitej zelene okolo stĺpa, ktorého pachovú stopu polovica našej dvojice práve zachytila, prislúcha práve k susedovie domu. Slušne pozdravím, keď ma nepripravenú zasiahne podstatne viac slov, ako som čakala. Po letmom odzdravení ma dôrazne vyzve, aby som si odpratala ten exkrement. Použila slovo v strednom rode, aké sa na veci tohto druhu bežne používa, ale publikovať ho sa mi nezdá vhodné. Toto slovo používame na označenie kameňa úrazu počas celej našej konverzácie. Tak sa pýtam, že aký exkrement. Ukáže na dva šúľky neidentifikovateľnej farby, úhľadne ležiace vedľa seba pri stĺpe. Oponujem, že to nie je od môjho psa. „Ale ja som ho videla!“, strelí od pása. Trúfalosť tohto klamstva ma zaskočí tak, že mi hneď nenapadne kľúčový argument na psovu obhajobu. Miesto toho vysvetľujem, že keď sa blížila, spoza tam zaparkovanej dodávky mohla vidieť tak akurát mňa a nie to, čo robí môj štvornohý spoločník, v tom čase čuchajúci k stĺpu dva metre odo mňa. Zdá sa, že nad možnosťou, že sa môže mýliť, ani neuvažuje. Ide si svoje, tvrdí, že ho videla. I keď rozumiem jej hnevu, lebo podobnú nádielku asi nemá pred bránou po prvý raz, osočovať sa len tak nenechám. Zvyšuje na mňa hlas, no ja som pevne rozhodnutá zachovať dekórum. Konečne sa spamätám a uchopím situáciu. Pokojne vysvetľujem, že ho nemohla vidieť, lebo ten exkrement je, tak, ako všetko ostatné, očividne zamrznutý... A pri všetkej úcte, môj pes nemá v sebe mrazák – pokúšam sa odľahčiť situáciu tým, že položartom trepnem úplnú kravinu. Bez úspechu. „Musel to byť váš pes. Keď som išla do obchodu, tak to tu ešte nebolo“, opáči trochu ináč, relativizuje. Neviem, či si uvedomuje, že tieto pokusy o argumentáciu neprebili logiku jednoduchej rovnice: zamrznutý exkrement - rovná sa - nemohol to teraz urobiť môj pes. Trvá na tom, aby som to odpratala a pridá apel na empatiu v zmysle, ako by sa mne páčilo, keby sa mi pred dom vyprázdňovali (opäť použila oveľa bežnejší, expresívny výraz) psy. Nuž, poviem, že to by sa mi síce nepáčilo, čo ale neznamená, že budem odpratávať po cudzích. Ešte stále hovorím pokojne, predsa len, bola som vychovávaná v úcte k starším. Pani šípi, že bitvu prehráva, ale asi sa ozaj upína k neopodstatnenej nádeji, že corpus delicti odpracem. Rozhodne sa pre posledný výpad - všetko alebo nič. Vytiahne z rukáva eso, ktoré s riešeným problémom súvisí len veľmi okrajovo, ale žiaľ, vyrovná skóre. „A máte sáčky?“ opýta sa. Nedopína mi, tak sa spýtam, aké sáčky má na mysli. V okamihu postrehne, že má navrch a triumfálne mi oznámi, že také sáčky, ktoré majú psíčkari nosiť pri sebe, aby mali do čoho pozbierať. Po pravde odpoviem (zásadná chyba!!!), že nenosím, lebo pes vykonáva potrebu v lese (ktorý je od nášho domu pár desiatok metrov), rovnako ako aj nespočetná lesná zver, takže... Suseda však s vervou uchopí opraty a začne ma topiť v lyžičke vody. Poučí ma, že som povinná tie sáčky nosiť, že je to nariadenie starostu. Ide na vlne, už ma obviňuje, že porušujem zákon. Ešte čosi zahapkám na margo tých sáčkov a v tej rýchlosti si neuvedomím, že premostila na zástupný problém. Pokračuje vo svojej tiráde, pomaly sa zo mňa stáva kovaný kriminálnik. A dosť! Moja trpezlivosť, aj vznešené predsavzatia sa práve vyčerpali. Skočím jej do reči, pričom ešte raz, aby sa nezabudlo, zopakujem jednoduchú rovnicu, ktorá definitívne vyviňuje môjho psa zo spáchania... ehm, ... priestupku? Zároveň dodám, že pokiaľ by za podobnú situáciu bol zodpovedný môj pes, okamžite idem domov po lopatu a odpracem to, na čo si pani opovržlivo odfrkne a niečo si zamrmle. Tým ma už fakt dopáli a okrem hlasu zvyšujem aj kadenciu reči. V spravodlivom rozhorčení jej vyhodím na oči, že o probléme sa dá komunikovať aj slušne, bez arogancie. A že takýto prístup som si nezaslúžila jednak preto, lebo som s ňou husi nepásla (myslím, že tento frazeologizmus sa už dávno nepoužíva a asi ani nebol primeraný situácii, no mne práve prišiel na um) a tiež preto, že odkedy tam bývame, správame sa k nej slušne, nielen ja, ale celá moja rodina. Pani sa zrejme prestáva cítiť komfortne a počas môjho monológu zatvára bráničku zvnútra a vzďaľuje sa k domu. Hoci je to zjavné, bojovne a zároveň úplne zbytočne dodám, že naša debata skončila.
Rozrušená vykročím v ústrety svetlému dnešku a hoci mnou lomcuje zlosť a pocit krivdy, rezignovane vyhodnotím, že moje zistenia z posledných rokov sa potvrdzujú. Áno, existujú ľudia, ktorých nepresvedčia ani holé fakty. Držia sa svojej verzie už len z princípu. Vôbec ich neruší chatrnosť vlastných argumentov zoči-voči skutočnosti. Chcú mať proste pravdu. V ich očiach ju majú a nech si myslí kto chce, čo chce. Keď protistrana asertívne zotrváva na svojom, vytiahnu zástupný problém, ktorý plní dve funkcie. Odkloní pozornosť od témy a zvyčajne druhého aj zneistí.
Väčšinu svojho života som bola presvedčená, že ak niekto niečo nechápe, je to problém protistrany, ktorá nenašla správny spôsob, ako to vysvetliť. Na obranu svojej naivity sa mi žiada uviesť, že tú väčšinu života som prežila v dobe offline, keď šírenie lží pod legendou pravdy nebolo také masívne a bežné, ako je tomu dnes. Stalo sa to novou normou a jej výdobytky nie je niektorým ľuďom trápne použiť ani tvárou v tvár pri bežnej konverzácii. Verzia skutočnosti, ktorú si takýto jednotlivec vytvorí, ďalej nepodlieha zmenám. Už prijíma len informácie, ktoré jeho verziu potvrdzujú, alebo aspoň nevyvracajú. Všetko ostatné, aj keď sa jedná o neodškriepiteľné fakty, jednoducho odignoruje...
Kiežby takýchto ľudí aspoň nebolo tak strašne veľa...
Tak si tu žijeme...
