Spíš. Snívaš. Snažím sa ti prihovárať už dlho, ale ty ma nepočuješ. Možno vo sne budeš vnímavejšia a zachytíš aspoň niečo z toho, čo ti chcem povedať.
Prosím, vypočuj ma. Nie som tvoj nepriateľ, hoci viem, že ma tak často vnímaš. Som rado s tebou, už od samého začiatku. A mala by si vedieť, že nech so mnou urobíš čokoľvek, nič sa na tom nezmení.
Dlho si ma nenávidela. Nerozumiem presne tvojím dôvodom, v duševných pochodoch nie som doma. Obviňovala si ma za svoje neúspechy. Zdalo som sa ti priveľké. Mala si pocit, že keby som bolo menšie, útlejšie, keby som pasovalo do akejsi spoločnosťou vytvorenej šablóny, všetko by bolo inak. Keby som malo iné pery, iné vlasy... Keby som malo lepšiu pleť a trochu väčšie prsia.... Keby som bolo presne také, ako si si predstavovala, bola by si obľúbená, darilo by sa ti v škole, v práci, našla by si ideálnu lásku... Doteraz to nechápem. Lebo som si všimlo, že tvojmu dieťaťu odstávajú uši a má krivé nôžky. Vymeníš ho preto za iné? Prestala si ho preto ľúbiť? A už sa paprčíš... Vraj je to absurdné. A úplne iný prípad. Nuž, pravdu povediac, nie je.
Som oveľa viac, ako predmet, plniaci reprezentatívnu funkciu. Som koráb, na ktorom sa plavíš oceánom hmotného sveta. Som chrám, v ktorom prebývaš. Skrz mňa preciťuješ lásku, pocit bezpečia, strach, bolesť, adrenalínové nabudenie a milión ďalších pocitov... Sme spolu od počiatku tohto príbehu a budeme do posledného dňa, kým sa nerozdelíme. Ty odletíš ktovie kam a mňa spália. Alebo zhnijem v zemi a moje atómy sa stanú súčasťou ďalších životov...
Dovtedy ti budem slúžiť najlepšie, ako viem a bez ohľadu na to, čo si o mne myslíš.
Nechcem si robiť extra zásluhy, len ti pár udalostí pripomeniem.
Pamätáš sa, keď si bola malá, boli sme na výlete a takmer sme spadli do rokliny? Alebo pár rokov dozadu, keď stačili zlomky sekundy a tvoje auto by sa zrazilo so šmýkajúcim sa nákladiakom? Zachránili nás moje reflexy. Našťastie dostatočne rýchle.
Spomínaš si, ako sme ležali doma s covidom? Bojovalo som na všetkých frontoch, aby sme nemali ťažký priebeh, čo sa mi napokon podarilo. Niečo mi ale uniklo, odvtedy máš v srdci kalcifikát. Maličký, nič vážne, pokiaľ začneme zdravšie jesť a prestaneme sa všade voziť autom a výťahmi... O tom rozhoduješ ty...
Máš genetickú predispozíciu na vznik cukrovky a tvorenie trombov v cievach. Vedela si to? Musíme sa o nás starať čo najlepšie. O tom rozhoduješ ty...
Zatiaľ mám pocit, že ťa nejako zvlášť nezaujíma, ako sa ku mne správaš. Keby som chcelo byť zlé, tak poviem, že na mňa kašleš. Trochu si sa spamätala, pomerne nedávno, keď nám vyšla zlá cytológia. Chodili sme po ďalších a ďalších vyšetreniach a ty si sa po celý čas bála, že je to rakovina. Bolo mi ťa ľúto, ale na druhej strane som sa tešilo, že si trochu zvoľnila z tempa. Už si nemusela byť úplne perfektná mama, manželka, pracovníčka, priateľka... Naučila si sa delegovať povinnosti na iných, pochopila si dovtedy nepredstaviteľné, že aj ty si nahraditeľná. Začali sme zdravšie jesť, dokonca sme nejaký čas behali, ale dlho to nevydržalo. Keď si zistila, že sme v poriadku, pomaličky, plíživo, si skĺzla do starých zlozvykov.
Roky nám pribúdajú. Snažilo som sa. Zatiaľ nás zvládam ubrániť pred vážnejšími zdravotnými problémami a bolesti, ktorými trpíme, ešte nie sú chronické. Je to stále ťažšie. A ty... Nepomáhaš mi. Nedokážem už obnovovať svoje bunky tak rýchlo, ako by sa žiadalo. Imunita tiež nie je, čo bývala. Chýbajú mi vitamíny, stopové prvky, chýba mi pohyb. A s toľkými cukrami, čo konzumujeme, už tiež neviem, čo mám robiť. Spáliť ich nemám ako. Ukladám ich do tukov, zatiaľ... To ťa ale vždy tak rozčertí, že nás na čas drasticky obmedzíš a potom je znova všetko po starom. Táto šoková terapia v tvojom podaní ma ozaj dosť stresuje. Možno máš pocit, že robíš dosť. Prestala si fajčiť, čo ma veľmi potešilo. Hovoríš si, že si predsa schudla. Áno, už veľa krát, a drasticky. Že to nebolo zo zdravotných, ale estetických dôvodov, to ti pripomínať nechcem, ale mala by si vedieť, že to viem. Kilá sú dolu, no ubudol nám nielen tuk. Stratili sme svalovú hmotu, lebo sa ti nechcelo cvičiť. Ty to nevnímaš, ale začínam sa hrbiť. Už občas cítiš bolesť krčnej a driekovej chrbtice, to je presne ono. Mám zlé držanie. Svaly, ktoré by ma mali vzpriamovať, sú príliš slabé. Vravíš si, že nemáš čas. Pritom na gauči trávime celé veky... Pri telke, alebo s mobilom v ruke. Niekoľko hodín denne, aj keď sa to nezdá. Schválne, skús si to raz spočítať. Plus sedíme celý deň v práci. Už toho začínam mať naozaj dosť.
Každým rokom nám ubúda svalová hmota už len tým, že starneme. Na čase zaradiť silový tréning. Neviem, ako ty, ale ja rozhodne netúžim stráviť posledné roky nepohyblivé. A trochu kardia, prosím... Poďme aspoň na turistiku, keď sa ti nechce iné. Milovali sme to. Naposledy sme boli pred dvoma rokmi. Vytkli sme si členok a to ti slúži ako výhovorka prakticky doteraz.
A potrebujeme nutne zmeniť životosprávu. To, že nám je po každom ťažkom jedle zle od žalúdka, nerobím naschvál. Nezvládam to už tak, ako zamlada, keď sme mohli jesť piate cez deviate. Mám chuť na ovocie, zeleninu... Mastné nechcem ani vidieť. A som stále smädné. Potrebujem viac vody.
Pomôž mi to zvládnuť. Nechcem až tak veľa. Chcem pre nás zabezpečiť kvalitný život čo najdlhšie, a už to samo nezvládam. Prosím o tvoju pomoc, ale rešpektujem, že sa rozhodneš podľa seba. Akokoľvek, budem pre teba robiť všetko, až do posledného dychu. Som ti podriadené. Ty nebudeš nikdy celkom moja, ale ja som bezvýhradne tvoje a mám ťa rado.
Patrím k tebe...
Pomôž mi...
Nám...
