Kiežby sme sa na tom slovnom spojení mohli len smiať. Tak ako donedávna, slovami klasika to znamenalo „host vyhazuje číšníka“. Dnes je z „novej doby“ človeku do plaču. Znamená, že čierna je biela a pravda je lož. V snahe nežiť v permanentnej depresii sa chytám aj slamky, skúšam stále nové spôsoby, ako popri bežnom fungovaní čeliť post-realite. Inšpiráciu hľadám aj v zážitkoch, desaťročia starých.
Na strednej sme mali veľmi netypického triedneho učiteľa Č. Učil nás biológiu a telocvik. Bol to týpek, nikto sa mu nepodobal. S korektnosťou svojho humoru, ani prezývok, čo nám dával, si ťažkú hlavu nerobil. Mne ako karatistke prischla "Hadžime", a to musím povedať, že som oproti ostatným obišla ešte najlepšie. Č. vedel po japonsky dva výrazy: musubi-dači a hadžime. Prvý znamenal názov postoja vo výpade a druhý bol povel, niečo ako „začnite“. Č. si vybral a štyri roky som z jeho úst o svojom civilnom mene nechyrovala.
Na telocviku vyžadoval, neprekvapivo - cvičenie. Keď za ním niekto prišiel, že nemôže cvičiť, že ho bolí to a ono, povedal len: „To rozbeháš“ a poslal nás na antuku behať koliečka. Postupne bolesti a zdravotné problémy na hodinách telesnej výchovy úplne vymizli.
Na písomkách z biológie rozptyľoval našu koncentráciu bizarnými etudami (dnes by význam lepšie vystihlo slovo „haluze“). Prechádzal sa po triede medzi lavicami a z ničoho nič urobil nečakanú otočku o stoosemdesiat stupňov. O ľudí, práve manipulujúcich s ťahákmi sa v takých chvíľach pokúšal infarkt. Raz povedal, že si ide zavolať. Mobily neexistovali, každý v duchu prepočítaval, či to ako FAKT chce teraz odísť do zborovne, alebo čo... On prišiel k dverám, otvoril ich, na chodbu zakričal: „Haloooooo“ a znova ich zavrel. Vymieňali sme si nechápavé pohľady, smiali sme sa, duchaprítomnejší využili čaro momentu na vytiahnutie, alebo schovanie ťaháku. Často sa len tak zaprel rukami o dve lavice a hompáľal sa v uličke, čo bolo zvlášť nepríjemné pre majiteľov inkriminovaných dvoch lavíc. Ak už človek aj mal čo napísať, musel tak robiť za vypätých podmienok piateho stupňa Richterovej stupnice. Nábytok nič moc, vek Č. tiež nie, ale akosi sme sa spoliehali, že je predsa len telocvikár a nepríde k úrazu.
Vedľajším efektom (dosť možné, že hlavným úmyslom Č.) bolo zbavenie nás stresu zo samotnej skúšky. Nahradil ho stresom z práce za sťažených podmienok, ktorý bol pre mnohých podstatne príjemnejší. A ešte pri tom bola aj zábava.
„To rozbeháš“, znie mi v hlave aj teraz. Medzitým som narazila na vedeckú podstatu prospešnosti behu, respektíve chôdze, okrem zrejmých zdravotných benefitov. Striedanie pravej a ľavej nohy vyvoláva takzvanú bilaterálnu stimuláciu. Striedavo stimuluje obe mozgové hemisféry, čo vedie k efektívnejšiemu spracovaniu čohokoľvek, čo človeka trápi. Môže uľahčiť nájdenie riešenia, alebo len poskytne úľavu. Za mňa - oboje sa počíta.
A fakt. Chodím, túlam sa po lese, čistím hlavu. Na pár hodín to pomôže. Niekedy aj dní, najmä, keď sa odstrihnem od správ. Začala som to robiť už dávnejšie, takže viem, že to celkom dobre funguje. Vyriešila som problém, alebo som sa len upokojila a načas bol kľud.
Lenže...
Dnes sa nestačí vyrovnať s tým, čo je. Musím chodiť stále znova a spracovávať ďalšie a ďalšie výstrelky „novej doby“. Pribúdajú závratným tempom každý deň. Toľko času na chodenie nemám...
Občas si teda dopomáham nejakou „haluzou“ na odbúranie stresu, alebo, lepšie povedané, vymením ho za stres z úplne iného súdka. Je to aj trochu zábava, lebo to väčšinou dopadá tak, že sa musím zasmiať sama na sebe.
Neobídem kaluž. A áno, niekedy to odnesú ponožky.
Vyleziem niekam, aby som sa pozrela na svet zhora. Ak voľba padne na strom, následne ma zamestná väčší problém – ako zliezť.
Namiesto skratky idem obchádzkou. Pár krát som zablúdila. A keď som v lese išla do kruhu a po hodine som sa vrátila na to isté miesto, odkiaľ som vyšla, bolo to dosť strašidelné.
Občas sa vykašlem na plán a urobím niečo celkom iné. Nie vždy to vypáli dobre...
Pochybujem však, že tieto psychologické barličky, ku ktorým ma inšpirovali staré zážitky s triednym učiteľom, mi budú fungovať ešte tri a štvrť roka.
Čo teda...
Nuž, budem hľadať ďalej. A skúšať.
A ešte sa môžem utešovať, že boli aj horšie obdobia v histórii.
