Za svoj osobný best-seller v tvrdej väzbe som pred tromi rokmi zaplatila presne devätnásť korún. Našla som ho vo výpredaji, položený na zaprášenej poličke v kníhkupectve špecializovanom na slovenskú literatúru. Útla knižka, čiernobiely obal, cena napísaná ceruzkou vo vnútri.
Subjektívne je najlepším dielom Vinca Šikulu: dcéra Veronika, autorka. A veru rozprávačský talent po tatovi nezaprie, ani keď sa pozerá „Z OBLOKA“. Slová sú ako veveričky, veselé, živé, občas ryšavé a vždy pekné. No neoddýchnite si, keď ich čítate: pomalilinky, rarášek, tatko, vykuklo, hafalíri, hrušky hniličky, mušisko, kukulienka, jabučko, ...
Knižka je autobiografickým príbehom, či skôr sledom jednoduchej, ale nevšedne podanej každodennosti. Videná prostredníctom očí Mátohy – hlavnej hrdinky. (No, ani som si neuvedomila isté spojenie s nadpozemským svetom a jej menom.) Neobjavia sa nezvyčajné úkazy, ani kúzla. Napriek tomu sa čas zastavil, veď „keď Boh stvoril čas, urobil ho dosť.“ A na stránkach „slnko buntoší, vietor spí a Dunaj huhle.“
Viacerí kritici hovoria, že Rowling je skvelá rozprávačka. Iste má fantáziu. Špecifikum Šikulovej spočíva v jednoduchosti; deja, miesta, času aj postáv. Sú vystrihnuté akoby od vás, priamo z domu. Nezažívajú výnimočné veci, nie sú obdarené zvláštnymi schopnosťami, nie sú dokonalé. Teda vlastne sú. Sú dokonale ľudské.
Máte chuť? Možno stačí nakuknúť do knižnice doma a vysnoríte tam ešte nejakú tú šikulovskú klasiku. Alebo niečo lepšie! Zoberte deti do verejnej knižnice. Boli ste tam niekedy spolu? Azda nájdete Prázdniny so strýcom Rafaelom, alebo nešikulovského Smelého zajka v Afrike.
