Okolo mňa je prostredie elektrizujúce koncom roka, skúškami, záverečnými správami, napätím a zhonom. Nikto nemá čas. Ani ja. Ale po rokoch váhania a výhovoriek som sa predsa rozhodla a išli sme do transfúzneho centra. Bolo nás päť. Zavolali sme tiež kolegu, v rámci toho, aby nás podporila aj silnejšia polovica ľudstva. Trochu som sa hanbila. Všetci, hoci mladší, už darovali x-tý krát. Bola som nesvoja, ale všetko prebehlo hladko. Ošetrovateľ bol príjemný, ihlu v ruke som necítila a on si (mi) počas odberu spieval. Idyla. Až keď som vyšla za kolegami, zistili sme, že naša mužská posila ešte celá zelená oddychuje na lehátku. Prišlo mu zle. Veď sa to môže stať každému. Napokon sme sa všetci v zdraví vrátili k svojim povinnostiam a ani on neľutoval, že išiel.
V čase preplnenom sladkými vianočnými ponukami a vášnivými diskusiami (aj na blogu), posielam správu ďalej všetkým nesmelým. Jednoducho je fajn, urobiť niečo konkrétne a dobré.
