Vždy som si myslela, že v živote je veľa vecí, ktoré potrebujeme. Jednou z najdôležitejších vecí je zdravie, i keď mnohí z nás majú iné priority.
Či už nový dom, nové auto a tých „ šťastnejších “ trápi len to, kam pôjdu na najbližšiu dovolenku.
S blížiacimi sa dušičkami sa stále viac utvrdzujem v tom, že jediné čo si po zdraví nedokážeme kúpiť je „ ČAS.“
Čas je vždy neúprosný a beží veľmi rýchlo. Na deťoch zanecháva stopy v podobe prvých vedomostí, na dospelých v podobe prvých vrások a na starších sú to stopy múdrosti a rozvahy.
Málokedy si uvedomujeme, aký je život krátky. Najviac to pociťujeme v čase, keď nám odíde blízky človek. Vtedy prežívame opačný pocit, že sa čas zastavil a mnohí si položia otázku: „ Čo ďalej? Ako teraz budeme žiť?“
Keď v rodine odíde blízky človek, často sa musíme učiť nové veci, aby sme zastúpili jeho miesto. Vraciame sa k myšlienkam, kedy sme spolu prežívali šťastné chvíle a smútok sa zdá byť nekonečný. Ale čas ho zahojí.
Dušičky – raz do roka sa rozsvietia cintoríny, sú zasypané farebnými chryzantémamy a ľudia cestujú dlhé kilometre, aby svojim blízkym zapálili sviečku. Vtedy najviac pociťujeme stratu blízkych a vedomie, že s nami už nikdy nebudú je skľučujúce.
Čas však beží a často už o týždeň si mnohí ani nespomenú. Pohltí nás množstvo každodenných povinností a práce a opäť sme v jednom kolotoči.
Zastavme sa na chvíľu! Teraz.
Pomyslime na ľudí, ktorí tu ešte stále sú ale pre veľa povinností na nich nemáme čas. Pomyslime si na svojich starých rodičov, rodičov, deti, súrodencov, všetkých blízkych a známych. Ešte sme tu, pre nás je ešte čas.
Odložte svoje povinnosti, odložte svoju prácu!
Vypnite počítače, tablety a telefóny a choďte za svojimi blízkymi. Oni ešte žijú, sú tu s nami a čakajú na chvíľu, kedy si na nich spomenieme. Povedzte im, ako vám na nich záleží a ako ich máte radi.
Urobte to hneď lebo zajtra už môže byť neskoro. Môže vás predbehnúť neúprosný ČAS.
