Deň štvrtý.
Premiestnili ma na inú izbu. Tam, kde som bola, sú len mamičky, ktoré majú deti pri sebe. Pred alebo po operácii. Som na izbe s Oľgou. Oľga je ukrajinka a má ročného syna Miška. Svoj prvý rôčik oslávil v nemocnici. Má už za sebou katertizáciu a práve dnes operujú jeho. Je tak napätá ako ja včera. Chápem ju.
Ideme opäť za deťmi, som veľmi zvedavá, akú mal Samko noc. Ešte spí, má zase ďalšiu hadičku. Vysvetlili mi, že je to preto, aby mohli sledovať kedy začne po operácii cikať a koľko. Je to vraj veľmi dôležité. Stojím pri ostrove života a v duchu sa prihováram svojmu synovi. ,,Bojuj Samko, bojuj, si silný, dokážeš to.“ Začína sa preberať ale vždy ho utlmia, musí byť kľudný. Stále je napojený na prístroj, ktorý dýcha za neho. Pomaly sa dozvedám, na čo ktorý prístroj slúži. Na malej obrazovke je zobrazená jeho momentálna teplota, TK a rôzne iné hodnoty.
Eva sa dozvedela dobrú správu. Miška dnes alebo zajtra prevezú na JIS-ku. Z JIS-ky ide dieťa na izbu ku mame a potom – domov. Už bude lepšie keď aj Samko pôjde na JIS-ku, ale ešte musíme vydržať. Miško je tu o týždeň dlhšie.
Na RAP-ke Samko nakoniec strávil 9 dní. Všetky tie dni boli rovnaké. Ráno som išla za ním pred vizitou. Potom sme mohli deti vidieť pred obedom. Cez obed tam privážali ďalšie dieťa po operácii, tak sme museli odísť. Aj poobede sme tam mohli nakuknúť na nejakú hodinku a potom už len večer.
Na RAP-ku nás nepustili cez vizitu, tá bola 2x denne, keď priviezli nejaké dieťatko alebo keď s niektorým niečo robili. Tiež v čase striedania smien sme tam nemohli byť. Zvyšný čas sme trávili na izbe čakaním. Musím povedať, že lekári boli veľmi milý a ochotne odpovedali na naše otázky ohľadne zdravotného stavu detí. Trpezlivo nám vysvetľovali to, čo sme v ich reči nechápali.
Vrátim sa ešte k Oľge lebo čas, ktorý som s ňou strávila tiež nikdy nevymažem z pamäti.
Miško, Oľgin syn je po operácii a práve za ňou išiel lekár. Zavreli sa do izby a po chvíli odtiaľ počuť plač. Sedeli sme s ostatnými mamičkami na chodbe. Čo sa mohlo stať? Lekár vyšiel z izby a Oľga volá manželovi. Keď dotelefonovala, išla som za ňou do izby. Lekár jej povedal, že Miško bude možno potrebovať na srdiečko strojček. Operácia nevyšla tak, ako mala. Inak povedané, Miškovo srdiečko nezvládlo takú záťaž, ako sa predpokladalo. Takže za jeho srdiečko pracuje prístroj. Utešujem Oľgu lebo ešte sa môže všeličo zmeniť a treba mať nádej.
Deň piaty.
Samko sa čoraz častejšie budí a je stále nepokojnejší. Musia ho držať aby sa nevypínal, aby sa mu neporušila jazva. Museli mu uviazať ručičky aj nožičky. Vyzerá to hrozne ale museli to urobiť, inak to nejde. Na rukách má rukavičky a nohách ponožky. Ostrov života je vyhrievaný ale tie končatiny sú studené. Denne sme nosili pre deti plienky, mohli sme im priniesť hračku alebo cumlík. Aby ich mohli sestričky niečím ukľudniť, keď boli nespokojné.
Kým sme boli pri deťoch, mohli sme sa im prihovárať a mohli sme ich chytiť za ručičku. Inak sme sa nesmeli detí dotýkať, všetky úkony s nimi robili len sestričky a lekári.
V prvý deň po operácii bol Samko samá hadička. Na boku mal drén, cez ktorý sa mu z tela vyplavovali nečistoty po operácii. Pod jazvou mu trčali dva drôtiky. Slúžili na to, keby po operácii zlyhalo srdiečko, aby ho nemuseli otvárať, ale aby ho mohli hneď pripojiť na prístroj. Ďalšia hadička slúžila na odtekanie moču. V jednej nosnej dierke mal kyslík, v druhej mal zavedenú hadičku až do pľúc. Postupne ako sa jeho zdravotný stav zlepšoval, odoberali mu hadičky.
Keď mal tých hadičiek menej, môj manžel sa rozhodol, že pôjde Samka navštíviť. Manžel je citlivý človek a preto som ho ani nenútila, aby hneď po operácii Samka navštívil. A navyše bol chorý. Celý tento stres okolo Samkovej choroby psychicky veľmi zle znášal. Dokonca ochorel tak veľmi, že nemohol vstať z postele. Pre mňa to bolo veľmi ťažké lebo som nemohla pomôcť ani jednému ani druhému. Samko síce mal okolo seba sestričky a lekárov ale ako som ho mohla opustiť? Postupom času, keď sa Samko dostával z najhoršieho aj manželovi sa uľavilo.
Keď sme spolu išli na RAP-ku videla som, že je veľmi napätý. Vedel, čo ho čaká, lebo som ho na to pripravila. Ale skutočný obraz, ktorý uvidel bol omnoho bolestnejší. Musel si sadnúť a vôbec sa nehanbil za slzy, ktoré sa kotúľali po jeho tvári. A to už bol Samko na tom relatívne dobre.
Od toho dňa chodil za nami každý deň. Začala som sa pravidelne stravovať. Chodili sme sa najesť v areáli nemocnice.
pokračovanie zajtra...
