Deň šiesty.
Miško je už na izbe s Evkou. Je to fajn. Keď bude všetko v poriadku, čoskoro pôjde domov.
Striedajú sa tu mamičky so svojimi deťmi. Jedni prichádzajú, druhí odchádzajú. A niektorí odchádzajú s tým, že za nejaký čas sa opäť vrátia. Na ďalšiu operáciu.
Oľga, moja spolubývajúca je veľmi smutná. Miškovo srdiečko stále nepracuje. Po operácii sa ešte neprebral. Je veľmi opuchnutý. Čo sa mohlo stať, že jeho srdiečko nedokáže opäť pracovať?
Čakám na manžela a potom ideme opäť za Samkom. Stále sa vypína, sestričky hovoria, že je to taký malý bojovník. Keby mohol, iste odtiaľ utečie. Tak predsa ma vnímal a počul, keď som sa mu prihovárala. Len čo sa preberie, začne sa okolo seba obzerať. Ešte stále nás nepozná, aj keď sa mu prihovárame. Ale už sa dokáže na nás chvíľku uprene pozerať. Myslím, že nás začína spoznávať a to je dobré znamenie.
Deň siedmy.
Samkovi na dýchacom prístroji postupne uberajú dychy, aby začal dýchať sám. Dnes ho budú extubovať.
Sedíme s Oľgou na izbe a čakáme, kedy nás pustia za deťmi. Ráno veľmi plakala. Miškov stav je veľmi vážny. Nejaká známa jej priniesla svätenú vodu, tak si ju berie zo sebou. Chce ňou potrieť Miška a dúfa, že jeho srdiečko bude opäť biť.
Stalo sa čosi nečakané. Miškovi sa začalo čkať a rovná čiara na prístroji sa zmenila na sínusoidu. Bolo to veľmi zvláštne a aj keď to trvalo len chvíľu, Oľga pocítila nutkanie bojovať za svoje dieťa zo všetkých síl. Chcela skúsiť hocičo aj nemožné. Keď sme potom neskôr nemohli ísť za deťmi, ona napriek tomu vtrhla na RAP-ku a žiadala si priviesť primára. Ja som ju vtedy chápala. Tiež by som sa nedokázala nečinne prizerať a čakať na zázrak. V tej chvíli si nedala vysvetliť, že ho nemôžu zavolať, bezhlavo trvala na svojom. Bola ako levica, ktorá chráni svoje mláďa a je kvôli nemu ochotná urobiť čokoľvek. Miškovo srdiečko po operácii bilo len pár hodín, potom už pracoval len prístroj. Vôbec necikal, čo bolo veľmi zlé. Bol napuchnutý, v tele sa mu hromadila tekutina a bol celý bordový. Veľmi bol zmenený. Kto videl to krásne usmiate chlapčiatko, ktoré svoj prvý a posledný rôčik oslávilo v nemocnici, ťažko by uveril tomu, že je to on.
Oľga dosiahla to, že niekde z ARA doniesli nejaký prístroj, ktorý z Miškovho tela začal odsávať tekutinu. Chlapec odpuchol, červeň zmizla a vyzeralo to tak, že stav sa upraví. Dnes viem, že lekári už vtedy tušili o beznádejnom stave malého Miška, no napriek tomu v kútiku duše dúfali tak ako my, že sa to zmení. Tešila sa Oľga, aj my všetci okolo nej. Opäť bol rozdúchaný plamienok nádeje, ktorú sme všetci tak veľmi potrebovali.
Nášho Samka dnes extubovali. Mladá lekárka mi povedala, že chvíľami to vyzeralo tak, že ho budú musieť intubovať naspäť, lebo nevládal sám dýchať. Ale chytil sa a to bolo dobré. Mal veľa dní zavedenú kanylu medzi hlasivkami a to spôsobilo, že mu napuchli dýchacie cesty. Nasadili mu teda antibiotiká, aby zmiernili opuch. Opäť sme boli o krok ďalej a o krok bližšie k vyliečeniu.
Spávať sme chodili neskoro večer, vlastne až okolo polnoci. Do desiatej, niekedy i trošku dlhšie sme boli s deťmi a potom sme ešte dlho debatovali so sestričkami na oddelení, ktoré mali nočnú. Boli to sestričky z oddelenia, kde sme spali. Starali sa o deti, ktoré prišli alebo boli už pri mamičkách po operácii na izbe. Aj keď sme vlastne nič nerobili, chodili sme spať veľmi unavené.
pokračovanie zajtra...
