Niekedy je to agresívny šofér, inokedy nevrlá predavačka, kričiace deti, susedia robiaci hluk, či podpichovačné poznámky našich blízkych. Moment, ktorý väčšinou nezvládneme a naša reakcia je v podobe negatívnej emócie – hnevu, nadávok, kriku. V tom „lepšom“ prípade sa „len“ urazíme, ale v zásade je to niektorá z uvedených emócií, len sa v nás deje potichu.
Asi každý z nás sa ocitol v rovnakej či podobnej situácii.
Vnímam to tak, že sa delíme na 2 skupiny ľudí, podľa toho ako k takýmto situáciám pristupujeme. Prvá skupina si povie, že na vine je ten druhý, čiže šofér, predavačka, deti, sused či príbuzný. Tá druhá si kladie otázky: Kto je na vine? Prečo sa to stalo? Dá sa tomu predísť? Ako sa môžem zachovať?
Tento článok je pre tých, ktorí sú v prvej skupine, ale niekde v hĺbke cítia, že tieto otázky majú zmysel a samozrejme aj pre tých, ktorí si tieto otázky kladú. Pokúsim sa na ne odpovedať, podľa toho ako vnímam život ja, v aké zákonitosti fungovania verím a čo sa mi v živote osvedčilo. A ako hovorí nadpis, áno, sú to presne tie momenty, ktoré nás posúvajú vpred, a o tom ako moc vpred to bude, môžeme rozhodnúť aj my.
Táákže, ideme na to..
Každý z nás je nejaký. A zámerne nepíšem dobrý či zlý, proste nejaký, jednoducho svoj. Každý z nás más svoju výbavu, v podobe génov, postojov, názorov, predsudkov, a v tomto sme každý naozaj jedinečný.
Naše vzájomné interakcie nie sú náhodné a verím, že vznikajú na základe vzájomnej príťažlivosti, ktorá v praxi funguje asi takto: som človek, ktorý toho chce veľa stihnúť, ale že naozaj veľa, záleží mi na tom, napĺňa ma to, dáva mi to zmysel a vlastne ak toho neurobím za deň naozaj veeeeľa, som frustrovaná. Čiže v zásade podmieňujem svoju spokojnosť množstvom „vecí“, ktoré stihnem urobiť či vybaviť. Navonok to vyzerá celkom ušlachtilo, ale to či to tak naozaj je, mi ukáže realita. Takže ak mi v takýto môj deň „vbehne“ do cesty jeden či nebodaj niekoľko agresívnych šoférov, ktorí ma brzdia v ceste za mojou „ušlachtilou“ misiou, môžu sa udiať tieto 2 scenáre.
Scenár 1 - rozčúlim sa, začnem trúbiť, nadávať a „vylejem“ si svoj hnev na „agresívneho“ šoféra. V zásade ho obviním z toho, že za to, ako sa cítím (frustrovane, neštastne, nespokojne) môže on – je to tá jedoduchšia cesta. Našťastie existuje aj scenár 2 – tento scenár môže nasledovať aj po scenári 1 alebo sa môže udiať namiesto scenára 1, záleží len na tom, v akom štádiu vývoja sa nachádzame. Ale platí, že aj v prípade, že Scenár 2 príde až po Scenári 1 je to stále veľmi dobré a je to cesta k nášmu slobodnejšiemu životu.
Takže Scenár 2 spočíva v tom, že si začneme klásť otázky typu: Prečo sa to stalo? Čo mi chce táto situácia povedať? Čo pozitívne mi to prinieslo? Odpovede, ktoré by mohli prísť môžu byť nasledovné: Vďaka tejto situácii som musela spomaliť, pribrzdiť, prestať sa rútiť vpred. Možno je pre mňa dobré spomaliť a prestať na seba tlačiť, prestať chcieť stihnúť 100 vecí, možno mi toto nastavenie v živote neprospieva.. Odpovede môžu byť rôzne a určite pre každého nie sú rovnaké. Dôležité je len byť otvorený tomu, že to čo sa deje, aj keď to môže vyzerať akokoľvek negatívne, nám môže prísť ako pomoc ako signál či impulz na zmenu, ktorá bude pre nás prínosná.
Verím, že takto nejako to tu na našej planéte funguje, všetko čo sa nám deje len vlastne odráža nás samých a keď je to niečo čo sa nám nie príliš páči, tak to odráža niečo, čo potrebujeme zmeniť či prenastaviť.
Mnohí z vás sa asi teraz pýtajú a čo ten „agresívny“ šofér? Mám pre vás dobrú správu, jemu sa tiež jeho „akcia“ odzrkadlí, či už cez vás (zatrúbite, ukážete to neslávne gesto prostredníkom, či zreteľne vyslovíte nadávku keď ho predbiehate..), alebo ak ste už „uvedomelý“ a túto situáciu prejdete s úsmevom, tak v ďaľšom šoférovi či inej dobrej duši, ktorej reakcia bude rovnako agresívna ako tá jeho.. A ako s touto situáciou naloží tento „agresívny“ šofér bude už len na ňom.. ale verím., že sa mu skôr či neskôr dostane do rúk tento, či podobný článok, alebo stretne Vás a poradíte mu, ako z tejto situácií vyťažiť niečo dobré pre seba.
A ako scenár 2 môže urobiť náš život slobodnejším? Zacítili ste to? Ak nie nevadí, ešte vám napoviem. Vďaka scenáru 2: a) viem, že o tom ako sa budem cítiť a ako reagujem rozhodujem len ja (nie hocikto iný), b) si môžem uvedomiť, čo mám v živote zmeniť či prenastaviť, aby mi bolo lepšie, c) vnímam ostatných aj tých „zlých“ ako dar, a namiesto hnevu či inej negatívnej emócie, cítim vďačnosť. Vidíte v tom rozdiel? Pre mňa je práve toto cesta k slobode. Krásny deň želám.
