V časopisoch často vidíte nádherné miesta a len si povzdychnete, že tam by ste sa raz chceli pozrieť. Mojou vysnívanou krajinou bolo Francúzsko. Tak som pred dvomi rokmi začala plánovať dovolenku do Francúzska a vôbec som sa netrochárila. Plánovala som si okružnú cestu a snívala o krásnom Provensálsku, levanduli, zámkoch a oceáne: „Najprv si pozrieme Normandiu, potom zbehneme pozdĺž údolia rieky Loire, kde budeme obdivovať krásne zámočky a zakončíme to juhom Francúzska, na riviére v Niece. Krásny plán, držali sme sa ho dva mesiace, až pár dní pred odchodom mi vraví manžel: „ Ukáž ten tvoj plán, nech sa na to pozriem.“ Otvorí mapu a pozerá, premeriava vzdialenosti a stále sa mu čosi nezdá. Zvraští obočie a sucho sa pýta či chcem ísť na dovolenku na týždeň alebo na mesiac. Vravím mu, že týždeň, aj to dostanem len s odretými ušami, nechápem, čo sa mu stále nepáči! Keď mi pretlmočí mierku a kilometre, ktoré by sme mali podľa môjho plánu prejsť smutná mením plán cesty a preplánovávam. Ako sa však snažím či sa pozrieme tam, či tam, všade je to ďaleko. Zriekam sa teda so slzami v očiach Provensálska a lánov levandule a rozhodneme sa spoločne, že navštívime Normandiu.
Pravudpovediac trošku som sa zo začiatku ošívala, lebo Normandia, napriek krásnym fotkám na nete vo mne vyvolávala iba spomienky na vylodenie v Normandii a to mi bolo akosi vždy historicky nesympatické, napriek tomu, že som dejiny zbožňovala. Ale čo už bol to kompromis, čakala nás úmorná cesta – 22 hodín tam a rovnaký čas aj späť. Bývali sme v Bayeaux a našim ďalším cieľom bol Etretat, Saint Malo a Mont Saint Michel, po ceste späť som plánovala zastaviť sa na otočku v Paríži, ale o tom moja drahá polovička ani netušila J
Cesta naozaj trvala aj viac ako 22 hodín. V každej dedinke boli tri kruháče, čo nás výrazne spomaľovalo, volala som do hotela, že budeme meškať. Keď sme však okolo druhej ráno boli v Caen, čo je pár kilometrov pred Bayeaux a nenašli sme žiadnu tabuľu upozorňujúcu na smer Bayeaux, trošku sme zostali nervózni. Išli sme podľa navigácie, ale žiadne Bayeaux nikde nebolo .... Len tma a diaľnice. Trochu zúfalé a zdalo sa mi, že manžel začína byť trošku nervózny, ale čo už, ja som mu tvrdila, že to tam niekde musí byť. Až sme ho zrazu uvideli, svetelnú tabuľu k hotelu, ale na diaľnici sme prešvihli odbočku, tak sme museli ísť ešte pár kilometrov, kým sme sa mohli vydať na cestu späť.
Po pomerne ťažkej noci sme sa zobudili do chladného rána. Mrzutá som mrmlala, či tu akože má byť takéto počasie celý týždeň. Pozreli sme predpoveď a zistili sme, že počasie je tu pomerne premenlivé, keďže sme na pobreží a predpoveď hlásila každé dve hodiny iné počasie. Časom sme zistili, že majú naozaj pravdu, chvíľku prší a fúka a chvíľku sa pražíte na slniečku. Naším prvým cieľom bol kláštor Mont Saint Michel. Autom sme prišli do dedinky a vybrali sme sa ďalej ku kláštoru peši, všetci tam išli peši, tak aj my. Ideme po dlhej úzkej ceste vedúcej ku kláštoru, plní nadšenia a očakávania a unesení krásou kláštora. Videla som fotku ako bolo celé okolie zaliate oceánom a ku kláštoru viedla iba táto úzka cestička, po ktorej ideme. No okolo nás akosi žiadne more ani oceán nebolo. Všade bol iba mokrý piesok a ďaleko, ďaleko, po vody ani chýru, ani slychu. Len sem tam nejaká kaluž, trošičku deprimujúci pohľad, pamätáte si film Laura tulenie mláďa? Tak presne také pochmúrne počasie. Ale kláštor bol nádherný, naozaj unikát. Až tam sme otvorili bedeker a zistili sme, že oceán tu mizne počas odlivu preč, úplne sa stráca, a keď je príliv prichádza späť, dovtedy, kým som to nevidela na vlastné oči, som nevedela, aké je to úžasné J
Po pol dni, ktorý sme strávili v Mont Saint Michel, som bola napudená krásou Normandie a prehovorila som manžela, aby sme predsa len ešte dnes išli do Saint Malo. Zase som to akosi neodhadla, na mape kúšitčok bol 100 km cesty. Keď sme prišli do mesta a zaparkovali sme, išli sme zase na pobrežie. Mesto lemovali kamenné hradby a pod nimi sa mohutne týčili na pláži veľké drevené vlnolamy. Vyzerali ako sochy stojace v púšti, pretože aj tu ešte stále bola pláž bez vody, mora akosi nebolo a tak sme sa vybrali na pevnosť sídliacu na skale asi 100 metrov v mori od pobrežia. Keď sme k nej dorazili a sadli sme si na skalu, uvedomila som si, že z ničoho nič sa pri nás objavili vlny. Pomaličky sa približovali a narážali na skaly, akoby sa k nám plížili, bolo to až strašidelné, obmývali nám členky a ľadová voda takmer zmrazila prsty. Našu návštevu pevnosti v mori sme teda radšej rýchlo ukončili a cupkali sme po pláži späť k hradbám, ktoré chránili mesto. Voda sa tak nenápadne a rýchlo približovala, že za chvíľu, čo sme strávili na kamenných hradbách, bola zaliata aj pevnosť, na ktorej sme boli pred chvíľku peši. Bolo to veľmi zvláštne sledovať, ako sa oceán objavuje a zase stráca. Ale aspoň sme už neboli sklamaní, keď sme prišli na iné miesto a bolo zase bez vody J vedeli sme, že za pár hodín sa určite objaví J Pomaličky sa zvečerievalo, vodné vlny nadobúdali na intenzite pri bití o kamenné hradby. Vlnolamy ich rozrážali a voda bola penistá. Vtedy mi to zvláštne evokovalo morskú vílu, ktorá sa zmenila na penu na mori. Rozhodli sme sa ísť pomaly domov, bolo už na čase, čakala nás ešte dlhá štreka, západ slnka, tam však bol neuveriteľný, s tými vlnami priam teatrálny. Foto pri článku som spravila počas prílivu v Saint Malo.
Ďalší deň sme si povedali, že sa predsa len pozrieme na tú históriu, keď už sme sa „vylodili“ v Normandii. Po okolí boli historické miesta označené bielou holubicou, boli to múzeá, pamätníky a miesta spomienky na Day D 6.6.1944. Ani som sa vtedy nezastavovala nad jej symbolom, že by hovorila, dosť bolo násilia, žime v mieri? Na pobreží bolo vidno mnoho domov s americkou vlajkou. Vojaci, ktorí tu po vylodení zostali žiť si zachovávali americké tradície. Je zázrak, že tu vôbec nejakí zostali. Ako sme tak chodili pomedzi tie zbombardované bunkre a lode, na ktorých sa vylodili spojenci, pomaličky som sa dostávala do atmosféry tej doby. Bolo to neuveriteľné, príbeh vylodenia, ktorý som stále odsúvala, lebo mi bol akýsi nesympatický, som zrazu začala vnímať úplne inak. V mori bolo mnoho pozostatkov, námorné lodné pontóny, ktoré zalial oceán, keď bol príliv a v čase odlivu sme bosí pomedzi nich chodili, boli naozaj obrovské, až monumentálne. Hrdza ich pomaličky rozožierala, ale ani to neubralo ich majestátnosti.
Každá pláž, na ktorej sa vylodili Briti, Američania alebo Kanaďania mala svoje meno: Utah, Omaha, Gold, Sword a Juno. Na každej bola na nich spomienka.
Našu výpravu po pozostatkoch z vojny sme zavŕšili cintorínom padlých vojakov. Neuveriteľné veľké miesto – krásny zelený trávnik posiaty bielymi krížmi, množstvom bielych krížov – Američanov, Britov, židov aj kresťanov. Na mramorovom pomníku boli vytesané mená známych padnutých vojakov a nakreslené vojenské stratégie vylodenia v Normandii. Do malého múzea, ktoré postavili spojenci sme mohli prejsť len cez kontrolu. Staré filmy a fotky dokumentovali životy padnutých vojakov. Z každého kútu na nás civeli tmavé spomienky. Veľmi smutné, poslali ich takmer na istú smrť. Toľko bolesti sa na tom mieste znášalo. Napriek zahustenej atmosfére smrti, pomerne riedko osídlené severné pobrežie Francúzska pôsobilo na mňa veľmi upokojujúco. Bol to akoby úplne iný svet. Svet, ktorý nie je zdevastovaný rýchlou a uponáhľanou dobou. Svet, ktorý má svoje čaro a ľudia si vážia a užívajú každý deň a ďakujú zaň. Často krát sme len tak chodili a vnímali tú ťažkú atmosféru bojov, ani vysloviť sa to úplne nedá, čo tam človek cíti. Lúky boli stále posiate jamami z bombardovania, ktoré tam akoby zostali vryté. Zhmotnené spomienky v pozostatkoch z bojov pripomínali len ťažko stráviteľnú históriu. Napriek všetkému som si vravela, tak tu by som chcela žiť. Pokoj v meste sa dal krájať, akoby bol hmotný a reálny.
Vylodenie v Normandii? ..... Operácia Overlord! Vydýchlo tam mnoho ľudských životov, ktoré odišli do neba už po paľbe prvej línii, ešte ani nestačili vyjsť z lodí. Vôbec to nepôsobilo, že by sa obyvatelia na histórii priživovali, jednoducho tam bola iba zdokumentovaná a akosi si tam žila. Cítila som sa tak, akoby som si to prežila s nimi.
