Vráťme sa však k nášmu ekonomickému matrixu. Politická scéna je plná prehnitých postavičiek, ktoré sú len bábkami v rukách hráčov patriaci do tej vyššie uvedenej skupiny. Balamutia tu ľuďom hlavy s výpočtami HDP, nezamestnanosťou a infláciou a pritom sú to všetko iba výmysly, dokážu skresľovať všetky výpočty a preto či máme nezamestnanosť 10 alebo 15 % je to jedno, či bol rast HDP 3.3 % alebo 5 % je to jedno, pretože nezohľadňuje finančné transfery transnacionálnych korporácií, ktoré môžu byť podľa odhadov až do 40 % z HDP, Americká centrálna banka tlačí peniaze ako divá a stále má infláciu 2 %! Kde to sme? Kde žijeme? Žijeme v ekonomickom matrixe. Vybrané skupiny hýbu nitkami a my skáčeme jedna radosť. Štatistika hovorí, že priemerná mzda na Slovensku je 800 eur, ale viac ako 50 % ľudí nemá ani 350 eur. Čím si tí zvyšní zaslúžili viac? Sú vari hodnotnejší?
Bohaté krajiny okupujú chudobné, Čína zaľudňuje svojimi obyvateľmi Afriku, velikáni držia rozvojové krajiny v neustálej biede a vojnách, aby ich mohli stále zneužívať pre ťažbu surovín a bohatstva. Nútia ich do škrtov v školstve a v zdravotníctve, pretože chorý a hlúpy národ sa najlepšie ovláda!
Firmy okrádajú štát, ľudia ho okrádajú, všetci sa snažia optimalizovať dane, daňové úniky a šedá ekonomika prekvitá. Podľa prof. Staneka by stačia 1/6 z týchto príjmov na to, aby sa nemuseli robiť žiadne škrty a obmedzovať výdavky, ale .... stále si nie sme schopní túto oblasť odsledovať. Prečo by som ja mal platiť dane, keď politici tento štát okrádajú a mňa chudáka by zodrali aj z kože!!!!!!! Žiadne kolektívne vedomie, že keď zaplatím dane aj moje deti budú môcť chodiť do školy. Keď ty kradneš, budem aj ja! Nech sme si rovní!
Všetko ale pramení z nás, my sme si pôvodcami súčasného stavu. Je to možné zmeniť? Odpovedám na otázku otázkou. Vzdáte sa svojho BMW a budete chodiť na bicykli? Vzdáte sa svojho bytu a pôjdete do menšieho? Vzdáte sa svojej spotreby a komfortu? Ak áno, máme ešte šancu, ak nie, budúcnosť je istá.
A čo ešte hovorí, že sme k zániku blízko? Naša spoločnosť pojala neúctu voči starším ľuďom za bežnú a samozrejmú. Úctu vystriedalo pohŕdanie, že starí a chorí si už nezaslúžia ďalšie investície do zdravia a sú nám vlastne na obtiaž a zbytoční. Kedysi sa vyspelosť civilizácie merala aj tým, ako sa dokázali postarať o starších ľudí. Kde by sme potom boli na tom dnes? Niekde za hranicami ničoho. Nevážime si starých ľudí, ich skúsenosti a zážitky, ich lásku a rady. Keď ich zatvárame do domovov klopíme zrak, aby sme nevideli ich smutný výraz, lebo my musíme ísť do práce. Mladí ľudia im neuvoľnia miesto v MHD a už vôbec ich nerešpektujú. Uvedomujú si, že pravdepodobne dopadnú rovnako, ak nie horšie???
Žije nás tu šesť milárd, naša Zem je stavaná na miliardu a pol. Ako to dopadne? Takýmto spôsobom to skončí veľmi rýchlo, ale ľudí to netrápi, pozerajú Farmu, Zámenu manželiek a seriály – veď tam to dopadne takmer vždy dobre, ako by sa to TU mohlo skončiť zle?
