Zapojili sme do projektu školu zo známej dediny pri Bratislave, kde je rómska osada, školu z jednej bratislavskej časti, kde je dosť detí ohrozených chudobou a ešte dve školy na Západnom Slovensku. (Ospravedlňujem sa za rozvláčny úvod, ale inak sa to asi nedá...) Pointa súťaží bola písanie si denníka, kde budú písať svoje myšlienky, zážitky, čo zažili, aké knihy čítali, budú maľovať a písať o tom, čo dobré v daný deň spravili. Podporíme tým predovšetkým u nich čítanie a aj písanie, pretože ako odmeny zvyčajne dostávali knihy a predmety podporujúce rozvoj ich záujmov. Myšlienka to bola naozaj pekná..... Do projektu sa nahrnula takmer stovka detí, aj malé cigánčatá z rómskej osady si chceli písať denník, staršie či mladšie deti, písali s nimi celé rodiny. Pri čítaní ich denného boja o jedlo a problémami s pitnou vodou sa vám priam hrnuli slzy do očí, pýtali sa Prečo práve my, musíme doplácať na niektorých jednotlivcov? Ich zvýšená aktivita predovšetkým v písaní a čítaní začala už po pár mesiacoch prinášať prvé výsledky. Lepšie vyjadrovanie, krajšie písmo a predovšetkým oveľa lepšia gramatika a zlepšené známky – podaktorí aj o dva stupne.
Na takmer stovku detí nás aktívnejšie pracovalo maximálne 5 – 6 ľudí, takmer každý bol zamestnaný na trvalý pracovný pomer a tejto práci sa venoval vo voľnom čase. Väčšina ľudí si klepkala na čelo a vravela, že veď cigáni sú aj tak už dávno stratené prípady (napriek tomu, že sme podporovali aj biele deti, vždy prišlo ku zovšeobecneniu na cigáňov). Keďže za nami nestála žiadna veľká firma, lebo v čase krízy všetci šetria každú korunu a z čoho sa nedá vytĺcť riadna reklama, do toho nejdú, začali sme podávať rôzne granty. Za 600 eur, ktoré sme dostali sme museli 50 % financovať z doslova vlastných zdrojov, ktoré sme dali ako príspevky dobrovoľníci. Keď ste mali vyúčtovať tých 600 eur, venovali sme tomu dva týždne práce s písaním správy a dokladovaním, fotením bločkov, atď. – naozaj za 600 eur. To nehovorím, že granty boli aj menšie. Keď rátate voľný čas 5 ľudí, ktorí pracujú na trvalý úväzok (s výnimkou šéfa, ktorý bol na dôchodku a venoval tomu asi 200 hodín mesačne) a chcú mať nejaký osobný život viete si predstaviť koľko času potom zostáva na samotné deti? A to nehovorím, že kolegyňa často pred odovzdávaním cien alebo finančných správ v združení nocovala. Okrem toho treba v združení evidovať dary od ľudí a robiť účtovníctvo a výkazy do poisťovní, lebo keď už ste zúfalý a nemôžete nájsť na nejakú činnosť dobrovoľníka, zamestnáte na dohodu človeka za pár eur a ešte vám pribudne robota s výkazmi do poisťovne a na daňový úrad – no to sa super oplatilo, namiesto menej roboty, máme ešte viac.
Po super výnosných grantoch sme skúsili verejnú zbierku. V dnešnej dobe pravdepodobne oprávnene paranoidní ľudia neprispejú nikomu ani cent, pokiaľ nevidia zbierku v televízii. Ale kto si môže dovoliť drahé spoty? Ten, kto má zjavne dosť kapitálu, no my sme medzi takéto združenia a ligy nepatrili, tak skúšali naši dobrovoľníci zbierať peniaze do pokladničiek. Boli riadne označení, mali aj tričká, so sebou povolenie a rozdávali aj darčeky. Okrem úškrnov a posmeškov sa im však moc neušlo. Veď kto by už len prispel na chudobné deti, a ešte k tomu rómske! Ešte aj rehoľná sestra nad nami nezmyselne pokrútila hlavou. Za pol roka sa im podarilo vyzbierať v čistom asi 70 eur. Sama neviem či je to smiešne alebo skôr na zaplakanie. Asi oboje. Najhoršie je, že vy sa snažíte tým deťom naozaj aspoň trochu pomôcť, pretože u viacerých sme zaznamenali výrazné zlepšenie písania, čítania a dokonca známok o niekoľko stupňov, no potrebujú permanentnú starostlivosť. Pomôcť jednému dieťaťu v tomto systéme však znamená, že dvaja dospelí prídu do blázninca, zdá sa mi, že je to naozaj nad ľudské sily. Robiť charitu bez reklamy a bez giganta, ktorý stojí za vami je asi také, ako snažiť sa naučiť kravu korčuľovať. Vrcholom je, keď vás ľudia odbijú rasistickými poznámkami, že cigáni si to nezaslúžia, aj tak len kradnú, zabíjajú a robia zle. Edukatívna adopcia takýchto detí, teda pre väčšinu ľudí neprichádza do úvahy. Myšlienka to bola pekná .... zdá sa však, že naše egá bránia pomáhať týmto deťom, súcit sa kamsi vytráca a zabúdame na to, že keď niekomu pomôžeme my, pomôžu raz aj nám. Deti sú naša budúcnosť, či sú čierne alebo biele. Ako si ich vychováme, tak bude náš svet o pár rokov vyzerať.
Aká by bola naša spoločnosť, keď sa budeme všetci starať iba o seba?
Posledná vec sú dobrovoľníci. Spoliehame sa na ich pomoc, pretože viac ľudí zvládne viac práce. Sme im vďační, resp. tie deti sú im vďačné. Dobrovoľníci ale robia zadarmo, zvyčajne sú to študenti a dnešná finančná situácia im moc nedovoľuje robiť bezplatne. Okrem toho buď majú školu, alebo skúškové, takže viac času vlastne ani nemajú – zisťujú po čase. Tá časť, ktorá sa rozhodne pomáhať často odchádza tesne po zaučení, resp. väčšina z nich. Každý si predstavuje, že bude robiť neviem aké práce, pritom potrebujeme pomôcť práve s tými rutinnými. Študentka psychológie ide robiť dozor s deťmi na výlet a deň pred tým vám zavolá, že nepríde a je jej úplne jedno, že tam čaká na ňu 10 detí. Povie vám – veď ten výlet zrušte! A to sa len tak dá? Niekoľko týždňov to 5 ľudia pripravujú a ona chce všetko zahodiť mávnutím ruky! A s tým sa veľmi ťažko bojuje. Malá hŕstka z nich však chodí a ochotne pomáha, keď môže J
Ospravedlňujem sa za tento zúfalý výlev, ale niekedy človeku aspoň pomôže, keď to dá na papier, tak sa mu trochu uľaví. Týmto by som chcela poďakovať všetkým priateľom, ktorí nám posielajú aspoň 2 %, lebo to je náš jediný normálny príjem, ktorý nám bráni tresknúť dverami a na všetko sa vykašlať.
Tak takto vyzerá charita na Slovensku, keď za vami nik nestojí! Často sa sama seba pýtam, či to má zmysel, pravidelne, keď ma vytočí nejaký nespoľahlivý spolupracovník, ktorý má prísť, ale nepríde, lebo si hodinu pred tým vymyslí sto dôvodov alebo keď sa trávia niektorí z nás hodiny nad projektami, z ktorých príde naozaj iba pár eur. Ale viem, že aj keby sme pomohli len jednému dieťaťu, tak to zmysel má.
