Choroba končí infarktom, mŕtvicou, v tom lepšom prípade skončíte na psychiatrii.
Postihuje 90 % obyvateľstva, prednostne rozvinutých krajín, medzi ktoré so zažmúrenými očami počítame aj našu maličkosť (Slovensko).
Častokrát ignorujeme výstražné znamenia choroby – zhoršujúce sa zdravie, duševný nepokoj, krach najbližších vzťahov.
Najhoršie je, že jej príznaky sú spočiatku neviditeľné, nazýva sa v odborných kruhoch aj „tichý zabijak“. My sa však ujednoťme na názve „sendvičový syndróm“.
Nedostanete ju z vysedávania v McDonalde, nalepí sa na vás niekedy hneď po skončení školy a drží sa vás pazúrmi častokrát až do smrti.
Sendvičový syndróm vzniká, keď sa ľudia zmietajú v rozpore medzi profesionálnymi požiadavkami sveta, práce, spoločnosti a osobnými požiadavkami vlastnej duše a vnútra.
Jedno dupká nohami: musíte zostať v práci do ôsmej, lebo máte uzávierku. Otvor si notebook aj cez víkend, čaká ťa tam kopa nevybavených mailov. Budeš robiť účtovníctvo, aj keď sa ti to nepáči, svet nemôže mať stotisíc básnikov! Chceš uživiť rodinu a splácať hypotéku? Ak áno, tak makaj a nemysli na hlúposti.
Popri tom, v diaľke tichým hláskom hovorí duša mierne vyčítavým tónom: „nemal by si toľko pracovať“ sklopí oči a dodá: „ chcel si predsa zachrániť svet a robiť niečo svetu prospešné, prečo nejdeš za hlasom svojho vnútra? Stojí ti to za to byť zatvorený v sklenenej budove od rána do večera a robiť nejaké nezmyselné reporty?
Zahriaknete ju! Máte predsa svoje povinnosti!
A takto sa vaša maličkosť dusí v životnom sendviči.
Ako sa z tejto choroby dá vyliečiť? Nijako, je to civilizačná choroba a podľahne jej väčšina ľudí.
Ibaže ...... by ste prehodnotili svoje hodnoty a uvedomili si, že bohatstvo človeka netvorí jeho auto, byt alebo peniaze, tvorí ho on sám, to, ako zmýšľa, koľko lásky v srdci nosí, či je ochotný a pomáha druhým, či neberie len ohľad na seba...
