Beriem vozík a posadím ho doň.
Uau! Príchod sme zvládli v pohode.
Panebože prečo musia mať vpravo tie trapné guličky?!
Uf! Nezbadal ich. Ale žalúdok mám ako na vode.
V duchu si opakujem čo všetko potrebujem.
Takže cukor, ryža, klobása,...
"Autooooo!" Tvárim sa, že nepočujem.
Lenže kričí, nedá sa.
V tom upriamia sa všetky oči na mňa.
No čo teraz spravíš mamina.
"Kamión, motorka, jéééééééé!"
Napadá ma jediná kravina.
Beriem auto, chvíľu ticho.
Utekám nahádzať chýbajúce potraviny.
Super. Auto sa mu ešte pozdáva.
Začínam mať pocit viny.
Zase som mu kúpila auto. Kde je výchova?
Dôchodcovia na mňa čumia.
Takto sa predsa rozumný rodič nechová.
Zdrhám k prvej pokladni, cítim vyslobodenie.
Nakoniec to nie je také hrozné.
Myslela som totiž, že odísť len s autíčkom,
bez lízatka a medvedíkov nebude možné.
