Vzhľadom na intenzívny záujem o súčasnú celospoločenskú situáciu na Slovensku sa čoraz viac venujem čítaniu blogov rôznych autorov. Snažím sa mať okrem iného prehľad o diskusných príspevkoch a reakciách čitateľov na tú-ktorú tému. Musím však priznať sklamanie. Kým reforma zdravotníctva sa nám zdá nevyhnutná, k reforme školstva sme nadobudli nezdravo laxný postoj. Viacerí občania stále nepochopili, že kvalitné školstvo je pilierom prosperity každej vyspelej spoločnosti. Ak teda napríklad očakávajú promptnú reformu zdravotníctva, promptne na ňu môžu zabudnúť ‒ pokým nezmenia svoj spôsob uvažovania.
To isté platí o všadeprítomnej korupcii. Aj najlepšie protikorupčné opatrenia nám budú nanič, ak sa nenaučíme protikorupčne premýšľať. Ani najmodernejšia nemocnica nezachráni pacienta, ak jej bude chýbať vysokokvalifikovaný personál. Ak dovolíte, ako príklad zlyhania súčasného vzdelávacieho systému uvediem nedávne tragikomické stretnutie so starou známou, ktoré sa odohralo v budove zdravotnej poisťovne. Kým ja som mala za sebou čerstvú zmenu priezviska, moja známa sa stala novopečenou magistrou sociálnej práce. Aký paradox ‒ žena, ktorá vždy vystupovala direktívne až drzo, vo funkcii sociálneho pracovníka... Čo čert nechcel, mala pri sebe svoju magisterskú prácu, ktorou sa mi chcela pochváliť a ktorú ponúkla ako „vzor“ kamarátke študujúcej rovnaký odbor. Nechcela som byť nezdvorilá, nuž som do voňavo zviazaných strán nahliadla. Toto nemyslí vážne, pomyslela som si a otvorene sa jej opýtala, či tú prácu písala skutočne ona. Výsledný produkt bol totiž plný elementárnych chýb, nehovoriac o katastrofálnej štylizácii. S pobaveným úsmevom prezradila, že ich na toto „veľdielo“ bolo viac. Rumenec na mojich lícach určite prezradil obrovské rozčarovanie. O jedného vzdelaného nevzdelanca viac... Pani magistra však bola nad vecou a zjavne moju otázku ani rumenec nepochopila. Ako by ma po tom všetkom mohol prekvapiť fakt, že o prácu v oblasti sociológie nemá najmenší záujem? Svoju jedinú ambíciu ‒ tri bezvýznamné písmenká s bodkou v občianskom preukaze ‒ už naplnila. Čas a magistriných pár šťavnato hanlivých slovíčok na adresu úradníkov ukončili našu duchaplnú konverzáciu. Ešte stále si niekto myslí, že naše školstvo je zdravé? Vybrať si, ako pôjdeme ďalej je pomerne jednoduché- ja pôjdem s učiteľmi a tým ostatným pán Komenský jedného dňa hádam odpustí.
