Keď sestru bolí duša.

 Dve zázračné slová viem... to prvé je sestrička a to druhé prosím. Prepáčte, dovolila som si pozmeniť chytľavý reklamný song. Dôvodom sú reakcie verejnosti na aktuálnu tému „zneužitých, oklamaných a ponížených sestier, prosiacich o návrat k pacientovi“. Ak zdravotníkmi skutočne lomcujú podobné pocity, znamená to, že niekto niekde pochybil. Najskôr my sestry a oveľa skôr, než sme podpísali výpovede! Uverili sme totiž predstave, že náš hlas nezostane len zúfalým echom nespokojných zamestnancov, že sa ním kompetentní budú seriózne zaoberať. Podcenili sme silu presvedčenia a tým pádom aj vlastnú vytrvalosť. Hoci sme rátali s obrovskou dávkou arogancie, reálne predávkovanie vládnym kabinetom sa nám stálo fatálnym a my sme sa ocitli na ulici, nepripravené uniesť dôsledky vlastných krokov. Na našej ceste sme všetci mohli mnohé urobiť inak, ale kto z nás /Vás/ môže hodiť kameňom? Psychika je príliš tenký ľad a tak vyčítať sestrám rezignáciu by bolo neľudské. Verte, že do nemocníc sa vracajú s ranami na duši, so skúsenosťou, že arogancia je príliš silný protivník. Že Svätoplukových prútov bolo na tento nerovný boj málo. Že sklonená hlava neznamená ohnutý chrbát a že byť" naivným rebelom" nie je hanbou, ak veríte správnym princípom. Návrat sestier k pacientom sprevádzajú rozpaky a pocit neistoty, či aj po nekonečných týždňoch bude o ne niekto stáť. Som však presvedčená, že áno a že ak tam zanechali skutočných kolegov, tak ich v nemocniciach zajtra opäť stretnú. Hlavne si nemáme vzájomne čo vyčítať... sme totiž národ, ktorý sa musí ešte mnohému priučiť. Slobodnému mysleniu, spolupatričnosti, kultúre prejavu a vytrvalosti. V neposlednom rade aj odpúšťaniu. Veď deklarovať svoju silu spôsobom, ktorý druhého zrazí na kolená je vlastnosťou slabých, skutočne silný človek mu totiž pomôže vstať.