Spomínam si, ako Nás pred pár týždňami niektorí „kolegovia a kolegyne“ nabádali na stiahnutie výpovedí a opätovný návrat k pacientom. A čuduj sa svete, nie raz, nie dvakrát tam absentovala dnes tak často skloňovaná morálka a etika. Morálka, ktorá dnes, napriek avizovanej ponuke pána premiéra, nedovoľuje prijať sestry späť do nemocníc. Ak si dobre pamätám, v prvej fáze výpovedí sme boli nenahraditeľné, vysoko kvalifikované, prosto fundované sestry, ktoré budú chýbať, v druhej nás nazvali zaslepenými husičkami, no a máme tu tretiu fázu. A s ňou ‒ zmenu rétoriky.
Sestry sú nepotrebné. Teda niektoré.
Čo teraz?! Heuréka! PETÍCIA! A nie jedna, ale hneď niekoľko! Je to také prosté ‒ vymyslieť, spísať, podpísať a posunúť veľavravnú A4 tým správnym Smerom. Všetko by bolo v poriadku, keby... keby sa opäť nenašlo pár svojhlavých kolegov, ktorí demokraticky odmietli hodiť sestrám „na ulici“ pod nohy poleno. Nie som si istá, či nás tento infantilný spôsob, ako si nezostať nič dlžný, privedie k niečomu rozumnému, každopádne to vnímam ako "bumerang" slobodného názoru. Čo ma však zaujíma oveľa viac ako petície, je spôsob, akým chcú selektovať sestry pri podpisovaní nových pracovných zmlúv/ak k tomu dôjde/. Privolá si vrcholový manažment na pomoc popoluškiných holubov (čočku zvlášť, kukuřici zvlášť) alebo je" čierna listina sestier" už na svete?
