Vidieť Benátky a - s tým pocitom žiť ďalej

 Človek má mnoho túžob, ktoré sa môžu rozdeliť akýmkoľvek spôsobom a do akýchkoľvek skupín. Tie moje sa týkajú (hoci by to do mňa nikdy nepovedal niekto, kto ma pozná osobne) hlavne cestovania. (Odjakživa chcem uvidieť Paríž, hoci ten sa mi úšpešne vyhýba. Teda, ani nie tak odjakživa, ako potom, čo sa odtiaľ vrátil môj brat z osláv dvestoročnice dobytia Bastily. Pred šiestimi rokmi, po prvom prečítaní románu "Ofélia sa učí plávať" od Susanny Kubelka, sa táto túžba znásobila a každým ďalším čítaním tohto románu sa ďalej znásobuje, lebo tá kniha sa dá čítať asi donekonečna...)
 Medzitým som narýchlo v priebehu troch dní videla južné Francúzsko, sever Talianska - v rámci tohto výletu som stála aj pod Júliinym balkónom vo Verone, ale únava mi nedovoľovala celkom si to vychutnať. Potom ma osud zavial na necelý rok do Londýna. A to ako cestovanie nerátam dávne dovolenky s rodičmi raz v Juhoške, raz na Balatóne a dvakrát v Bulharsku...
 Tentokrát som sa však ako slepá kura dostala - do Benátok! Bola to ponuka vrámci dovolenky v Umagu a ak sa v tieto severné končiny Chorvátska niekedy dostanete, obetujte tie peniaze a choďte na celodenný výlet loďou do Benátok.
 Z Umagu sme vyrazili rýchloloďou, a hoci je to do Benátok len deväťdesiat kilometrov, plavili sme sa skoro tri hodiny. Je to preto, že pred Benátkami je obmedzená rýchlosť, pretože - predsalen - mesto je postavené na koloch a veľké vlny by mu mohli uškodiť.
 Keď vystúpite z lode, ťažko je predstaviť si, že mesto stojí na koloch. Že je vlastne iba "na vode". Áno, hovorí sa o tom, človek je informovaný, ale pochopí to (vlastne ani nie!) až keď tam je. Tam, priamo tam, v Benátkach.
Atmosféra mesta dýcha hádam z každej tehly a cítiť ju ešte dávno predtým, ako poriadne zbadáte slávne srdce mesta. (A je to skutočne zážitok, pomaličky sa do mesta blížiť od mora, keď všetko vystúpi akoby z ničoho.)
 Sprievodcovia nás pomerne rýchlym krokom ťahali z prístavu S. Basilio po spletitých uličkách, ponad kanáliky a aj slávnym mostom Akademikov, pod ktorým na Canale Grande plávalo množstvo lodí: gondoly, vodné taxíky, ošarpaná mestská lodná doprava ("autobusy"), súkromné lode, atď. Gondoliérom sa vraj môže stať iba rodený Benátčan, a nikde som nevidela muža v pásikovanom tričku so slamáčikom- goldoliéra mladšieho ako tridsať rokov.
 Napokon sme sa ocitli na Námestí San Marco. Tento najväčší "voľný priestor" mesta možno niekoho sklame pomernou strohosťou, ktorá dýcha zo strany oproti prenádhernej Bazilike San Marco, no postupne človek začne vnímať detaily na každom stĺpe každého oblúka budov lemujúcich námestie.
 A tie holuby! Ani na Londýnskom Traffalgar Square ich nie je toľko, a to je omnoho väčšie! Veža zvonice, známa dominanta Benátok, začiatkom dvadsiateho storočia spadla a museli ju znovu postaviť. Ľudí na hroziace nebezpečenstvo vraj upozornili holuby, ktoré všetkých splašeným letom vyhnali z námestia. Tak sa nielenže nikomu pri páde veže nič nestalo, ale na holuby sa dodnes nikto nedíva krivo - a to ani v súvislosti s vtáčou chrípkou. Turisti si za jedno euro môžu kúpiť balíček s kukuricou, aby ňou holuby kŕmili. Mnohí (rozumej: turisti) sa celí posypú touto kukiuricou, aby sa následne obsypaní holubmi odfotili - a to všetko v rámci euforického zápalu, ktorý pobyt v Benátkach u návštevníkov vyvoláva (a ktorý je dúfam cítiť aj z tohto článku).
Dozvedieť sa, že veža spadla hlavne preto, lebo pod ňou "zlyhal" jeden z mnohých osemmetrových kolov, je zvláštna predstava. A táto predstava sa posúva ďalej: keď si uvedomíte, že všetko naokolo je "iba" podopreté kolmi. Ktovie, či pôvodní stavitelia rátali s tým, že by mesto malo vydržať stáť na tých koloch toľké roky, storočia! Človek sa vtedy cíti podobne, ako Kevin Coster vo filme "Vodný svet": zem je zrazu vzácna. Zvláštny druh klaustrofóbie! (Terra-aqua-fóbia?) Akoby sa pod vami námestie zrazu zavlnilo.
 Nepríjemné predstavy návštevníka opustia, akonáhle sa ocitne v uličkách okolo "hlavného" námestia, keď sa ocitne v (celkom inom) mori, a to v mori dostatku a radosti zo života - v benátskych obchodoch. Samozrejme, že ceny v týchto uličkách sú prevysoké. Sú tu obchody módnych domov asi všetkých svetových značiek, obchody s maskami (reálnych veľkostí alebo len zmenšených suvenírov), obchody so sklenými drobnosťami (nádherné vázy, dózy, sklenené chrobáčiky skutočných veľkostí a farieb, celý stočlenný symfonický orchester v centimetrovom prevedení, spolu s balerínami, či športovcami... - sklárska tradícia vyšla vraj do celej Európy práve z Benátok). No asi najkrajšie sú reštaurácie, ktoré sa pretekajú v polohe, čo sa týka najromantickejšieho zákutia úzkych uličiek. Predavači v obchodoch, ako aj vrchní v reštauráciách sú zásadne v strednom veku a vyobliekaní v tmavých oblekoch s kravatami, úslužne čakajú na zákazníka. (Ženy sú medzi nimi iba výnimočne.) Možno som videla priveľa mafiánskych filmov, ale všetci mi pripadali, ako členovia tejto neslávne známej talianskej organizácie. Všetko v uličkách kypí životom, ale iba do ôsmej hodiny večer, kedy odpláva na pevninu posledný trajekt.
 Kedysi mi ktosi tvrdil, že Benátky sú špinavé, no môj celkový dojem z čistoty mesta je porovnateľný s hocijakým iným veľkomestom. Tento stav sa mi nezdal taký zúfalý, ako ho niektorí popisujú.
 Horúci deň v Benátkach sme zakončili štyrisdať minútovou plavbou vodným (iný tu ani nemôže byť) taxíkom po Canale Grande, kde sa to len tak hemžilo gondolami a mestskými lodnými "autobusmi". A až tu sme uvideli viac z mesta a to aj z tej odvrátenej strany: zhruba polovica domov bola ošarpaná a pôsobila opustene. Mnohé domy sú síce úžasné a udržiavané, a aj iné majú v oknách muškáty, ale tie početné skutočne zanedbané budovy pôsobia horšie, než strbavé zuby v ústach mladej úspešnej opernej divy.
 Taxík nás vyložil v prístave neďaleko našej lode a už nám zostávalo iba prejsť cez prísne skenery colnej prehliadky. To kvôli teroristom. Zvláštne, že nás tak úzkostlivo kontrolovali až pri odchode.
 Smerom do Umagu sme vyrazili o piatej a mestom sme sa plavili rovnako pomaly, ako sme prichádzali - dokonalá rozlúčka s najromantickejším mestom na svete.
 Žiadne mesto sa nedá spoznať za šesť hodín, ale určite sa dá postrehnúť jeho duša a atmosféra. A teraz už chápem, prečo sa hovorí: "Vidieť Benátky a zomrieť." Ten ozajstný, skutočný pocit z Benátok sa však popísať nedá, ten treba skrátka prežiť. Preto by som známy výrok zmenila: "Navštíviť Benátky a musieť s tým pocitom žiť." S tým zláštnym opojným pocitom, ktoré toto mesto v človeku úplne záhadne a nečakane vyvolá. Kotvie prečo.