Ešte raz: Dan Brown a Da Vinciho kód

Hrúbka knihy ma nezarazila, lebo každý z nás chápe, že čím je kniha tučnejšia, tým tučnejší honorár autor získa. (Tento problém sa netýka hádam len slovenských autorov, kedy od nás vydavatelia čakajú maximálnu minimálnosť rozsahu popri minimálnej maximálnosti kvality textu, aj keď o úrovni tejto kvalitu by sa dal napísať asi samostatný článok...)   Ale vrátim sa k Da Vinciho kódu.
  Odkedy sa o knihe začalo toľko hovoriť, skrátka mi stále viac vŕtalo v hlave, ČO ľudí tak fascinuje, že ho tak húfne čítajú a kupujú? A to v celom známom západnom (teda skoro aj civilizovanom) svete? A dokonca aj muži! A tých kontroverzných debát!? Toto potrebovalo preskúmať!
  Knihu som si ale musela kúpiť, lebo ju nemal ani jeden z okruhu ľudí, čo je ochotný sa s knihami deliť. Tento fakt ma naozaj prekvapil pri diele, ktoré rozvírilo pomerne mĺkve kultúrne vody. Veď všetko tu už bolo, a z nedostatku dostatočne šokujúcich námetov je literárny autor ochotný prepísať aj príbeh o Vajci na vandrovke ako mysterióznu historickú sci-fi o upíroch, prípadne čarodejníkoch, s prvkami klasickej detektívky!
  Knihy si teda zvyknem najskôr požičať, aby som doma zbytočne neutierala prach na tituloch, ktoré "len išli s toľkou slávou okolo". (Iba nedávno som z tohto dôvodu darovala jednej nádejnej adeptke na pozitívne myslenie moju počas vysokej školy nakúpenú a kedysi takú populárnu Louise Hayovú a jej knihy o tom, ako "je v mojom svete všetko v poriadku"...) Teda si pomaličky budujem zbierku kníh, ku ktorým sa dá vrátiť aj po čase a medzi ne sa mienil zaradiť aj Dan Brown.
  Nepopieram, že Brown ma zaujal. Jeho štýl príbehu od začiatku strháva a všetko sa pred čitateľom odohráva ako film. Predely, volené v kapitolách, priam predurčili knihu na filmové spracovanie a čitateľ má tak trochu pocit, že naozaj "číta film" - pradvaže v tom najlpozitívnejšom zmysle slova. No najlepším esom v rukáve Dana Browna, s cieľom udržať čitateľa v "chtivosti čítať", je krátkosť jednotlivých kapitol! Je to úžasne umne vymyslený trik, lebo človek má stále dojem: "Veď už len tieto dve stránky a potom už pôjdem robiť niečo iné". Toto je základný návod a hlavný prostriedok, ako nestratiť čitateľov záujem.
  Samotný dej je fajn. Po dvoch tretinách knihy som ale začínala mať pocit, že ma už nudí tá hromada neprestajne sa na seba vŕšiacich konšpiračných teórii, ktorým stále rezonovalo "posvätné ženstvo". Pristihla som sa, že začínam byť na toto slovné spojenie a tú neprestajnú akčnú paranoju akosi alergická, keď ma autor konečne prekvapil a konečne sa dej začal zauzlovať aj iným spôsobom. Potešilo ma to, lebo som nadobúdala stále silnejší dojem, že Brown skrátka pophŕda inteligenciou náročnejšieho čitateľa a knihu odložím nedočítanú.
  No akonáhle som mu "odpustila" onú hru s "veľkými" slovami (Svätý grál, Templári, posvätné ženstvo), ako aj ten jeho guláš, vytvorený z matematiky, umenia a tzv. symboliky (úrovňou zabŕdajúcej miestami do kategórie seriálov typu Lovkyňa tajomstiev), prekvapil ma celkom novou motanicou o Márii Magdaléne! Nepochybovala som, že som práve objavila ono jadro, čo tak pobúrilo mnohých veriacich a rozprúdilo toľko kontroverzných debát.
  Ako som už naznačila, kniha ako taká sa mi páčila. Ale asi sa k nej už nikdy nevrátim a posuniem ju ďalej niekomu, pre koho bude "senzačná". Chýbalo mi viac psychológie u hlavných postáv, či opis ich presnejšieho stavu a pocitov počas tých hektických vpodstate dvadsaťštyri hodín! Veď napríklad povahu Sophie popisuje Brown zbežne len pri prvom vstupe do deja, pričom jej počiatočná drzosť a vodcovská rozhodnosť sa počas knihy kamsi vyparí, aby sa ďaleko za polovicou dvakrát nesmelo pozrela na Langdona, čo má byť predzvesť ich budúceho vzťahu. Všetok dej od istej chvíle posúva už len Langdon, zo začiatku letargický ako macko Pú, ktorého pocity sú nám vlastne veľkou a trvalou záhadou. Za celú knihu spoznáme iba jeho spôsob uvažovania a zoznámime sa s jeho úžasnými vedomosťami.
  Milý Dan, možno menej akcie a viac ponoru - lenže to by kniha zrejme nemala "len" tých niečo vyše 450 strán a s takou vervou by ju nečítali aj muži.
  Záver knihy je príjemne nejednoznačný, aj keď mi jedna moja známa nahnevane tvrdila: "Nečítaj to, aj tak sa to končí nijako a nič sa nevyrieši!" A hoci napokon obaja hlavný hrdinovia našli onen Svätý grál (Sophie svoju stratenú rodinu a Langdon pochopil tajomstvo obrátenej pyramídy v Louvri), posolstvom knihy nie je rúcanie kresťanskej viery. Je o viere ako takej, ktorá sa vznáša nad všetkým prízemným, nech už si myslíme, čo chceme.
  Dan Brown touto svojou knihou možno vytiahol na svetlo sveta mnoho otázok, z ktorých hlavnou je asi pochybnosť o božskosti Ježiša Krista. Tým možno niektorým ľuďom "otvára oči" a niektorí v tom vidia úžasnú senzáciu! No na toto posolstvo knihy sa môžeme dívať aj tak, aby sme nehľadali formu tam, kde sa máme zamerať na obsah! Vnútorná podstata a skrytý zmysel všetkého - to je to, čo má v živote hlavný význam. V tomto svetle je pointa knihy omnoho silnejšia, ako len nejaké prízemné, a pritom senzačné odhalenia tzv. "pravdy" v nafukujúcom bulvárnom štýle! Žijeme naozaj rýchlo a čo nás nešokuje, to nás má iba malú šancu zaujať. A niekedy už nás nešokuje ani to, čo by nás prirodzene šokovať malo. Strácame zmysel pre hodnoty, pre zmysel života, pre podstatu ako takú? Chce nás Brownova kniha iba zaujať šokom alebo sa máme (podľa vzoru jej hlavných hrdinov) zamyslieť nad jej druhým, tým skrytejším významom? Dokážeme v nej prečítať, že život nie je len sústava "právd", ale hlavne hľadanie širších súvislostí, ktoré si musí prežiť každý sám a za seba?!
  Brown možno ani nechcel poukázať na dôležitosť duchovného rozmeru viery práve v našom svete a určite chcel iba zaslúžene "zarobiť na svojom talente", tým, že prináša tzv."pravdu" o Ježišovi a Márii Magdaléne. Veď tajomstvá vždy zaručene pritiahnu pozornosť! Popri už spomínaných grafických trikoch s krátkymi kapitolami, je toto hlavným kľúčom k úspechu a čítanosti Brownovej knihy. A čo viac by si spisovateľ mohol želať?!
  Napriek všetkému, pôvodnou myšlienkou knihy je jednoznačne strhujúce dobrodružstvo ako také. Dobrodružstvo, podobné mnohým iným vymysleným hrdinom. Je napísané dobre. A ak nás teda šokuje "pravda" o Ježišovi a Márii Magdaléne, porovnajme si ju s iným obdobím a faktami z histórie, ktoré použili iní Američania na vytvorenie celkom iného pútavého a rovnako strhujúceho dobrodružstva: hrdinovia zo seriálu "Hviezdna brána".
  Aj keď rekvizity, použité v deji Star Gate, sú tiež zo "zásuvky historických faktov", našou vierou tu nič neotriasa a dobre sa bavíme. Tiež tu bez prípravy exhibujú symboly, mystika, božstvá a stratené súvislosti - skrátka silné paranoidné konšpirácie, nad ktorými sa dá rozmýšľať. Avšak pri egyptských bohoch môže naša myseľ zostať pokojná. Tu dokážeme odlíšiť rozprávku od skutočnosti. Tak prečo potom strácame rozlišovaciu schopnosť, ak niekto použije "novšie farby" pre vytvorenie umeleckého diela, ktorým nás chce hlavne pobaviť?
Odhliadnuc od toho, že mi celkom nie je jasná ani voľba názvu diela (keďže symbolmi a kódami tu rozpustilo rozhadzuje kadejaká spomenutá historická osobnosť, či vedľajšia postava, a nielen da Vinci!), úplne na záver si dovolím vyjadriť - zrejme celkom nečakanú - poznámku: toľko toho milý Dan Brown cez svojich hrdinov nahovorí o posvätnom ženstve a o tom, ako nám v novodobých dejinách chýbajú ženy-bohyne, až ženu, z jej súčasného "druhotriedneho" postavenia v patriarchálnom svete kresťanstva, celkom "sposvätnil" na objekt sexuality a nositeľku ďalších generácií. No čo už, ten skrz-naskrz "nepatriarchálny" muž so skrz-naskrz "nezaujatým" názorom sa skrátka v Danovi Brownovi nezaprie!