V zbierke básní Prstoklady prináša Etela Farkašová opäť slovo nielen ako nevyhnutný stavbený kameň textu, ale predovšetkým slovo ako nositeľa pocitovej pravdivosti. Už od prvej stránky preukazuje voči čitateľovi/ divákovi/ vnímateľovi svojich myšlienok hlbokú úctu a nevtieravo ho tak vyzýva na partnerstvo, na spoluprácu, na podieľanie sa na najintímnejších ľudských náhľadoch, pocitoch a vnemoch.
Farkašová sa dotýka všetkého, čo človeka obklopuje, od uvedomovania si úplne elementárnych každodenností až po otázky o zmysle života. Oba tieto póly ľudského bytia spája, preplieta, aby ich napokon so samozrejmosťou sebe vlastnou a bez umelej okázalosti nielen odľahčila, ale aj priznala forme svojich útvarov zarážajúco šarmatnú jednoduchosť. Možno práve kvôli tejto jednoduchosti má autorka sklony pochybovať, či jej úvahy, pohľady a myšlienky vôbec možno nazvať básňami: „(Autorka) priznáva neistotu v mnohých veciach, dokonca aj v takej elementárnej, či je poéziou to, čo píše."
Svieža čistota formy možno verše na prvý pohľad pritláča k múru, robí z nich bezbranné obete takýchto úvah, ale práve priznaním jednoduchosti sa autorkine myšlienky o to viac prehlbujú, získavajú údernosť. Oprostením formy od zbytočnej bombastickosti (ktorá sa niekedy v zanietenom procese tvorby môže zvrhnúť na neukontrolovateľný a afektovane efektný pracovný nástroj) sa rýchlo a jasne dostáva k jadru relevantnosti vlastnej výpovede, pričom jej verše sa nedožadujú pozornosti. Neuzurpujú si nárok na svetlá refletkorov, lebo nepotrebujú „všetku slávu sveta" na to, aby boli presvedčivé! („na ktorú niť/ ponavliekať/ svoje dni/ a noci,/ aby sa celkom/ nerozkotúľali,/ nepostrácali/ v škárach/ zodratej/ podlahy/ v tomto alebo/ v akomkoľvek/ inom/ z mojich/ virtuálnych/ útulkov" báseň: Spásonosné nite) Oni žiaria vlastnou nezameniteľnou energiou, oplývajú vlastným spokojným sebavedomím, poznajú svoju vlastnú skutočnú hodnotu. Sú tichým svedkom našej prítomnosti, v ktorej prinášajú svojbytný (a nečakaný!) pokoj, a preto sú príjemným znovuzrodením, očistou a útočiskom pre dušu, toľko vyťažovanú, presycovanú a trvale znásilňovanú spammi každodenných agresívnych a/alebo primitívnych vonkajších podnetov. Autorku preto rozhodne nemožno upodozrievať z umeleckej presýtenosti - pretože básne sú brilatne vyvážené, z grafomanskej nadmernosti - pretože nič vo veršoch nie je nadbytočné, nič nevyčnieva a ani neprekáža, plynú hladko ako voda okolo kameňov v potoku, ktoré napokon celkom vyhladí..., z komerčnosti - pretože autorkina tvorba stojí vysoko povznesená nad notoricky známymi civilizačnými chorobami súčasnosti, a ani z autorskej patetickosti - pretože Etela Farkašová svoje myšlienky predkladá v nekritizujúcej, ale skôr inšpiratívnej forme, tradične majstrovsky vyčírené, vycizelované a priezračné ako živá voda a to všetko v dynamickej kvalite už spomínanej zdanlivej jednoduchosti.
Na pozadí múdrostí a vhľadov vnímavej pozorovateľky Etely Farkašovej v jej štvrtej zbierke básní Prstoklady presakuje hlboko ženská životná skúsenosť. Je až zarážajúco ľahké a naozaj veľmi príjemné sa z jej slovami znova a znova stotožňovať!
Zbierka je esteticky zhodnotená abstraktnými ilustráciami od Květoslavy Fulierovej.
