Okolo desiatej spokojne zapínam telku. Keďže nie som fanatik do tejto sútaže, len letmo som si spomenula, že je to naozaj už dnes!
V posledných rokoch zvykneme Eurovíziu pozerať na BBC, pretože sa nám páči ich nevtieravý komentár, s nádychom typického britského zmyslu pre jemnú iróniu. Zbytočne nerozprávajú, len trefne komentujú, čo sa deje. Vnem nechávajú na diváka. (Z tohoto istého dôvodu prepínam na BBC aj pri prenosoch z krasokorčuľovania: moderátori ma zbytočne neznásilňujú planými informáciami športového charakteru. Počas vystúpenia múdro stíchnu, pretože chápu, že nekomentujú futbal...)
Po všetkom, čo som od (mojich viac nadšených) známych počula, že sa dialo okolo slovenských výberových kôl do Eurovízie, bola som na našu pesničku viac ako zvedavá. Ako som pozerala už asi tretiu pesničku a nevedela som, či naši už boli alebo nie, mrkla som na internet a zistila som, ako sa veci majú.
Hoci mi je veľmi ľúto, že naši až po finále nedošli, úprimne povedané: vôbec sa tomu nečudujem. Keď som tú našu pesničku počula po prvýkrát, nechápala som, prečo ľudia vybrali práve toto. Veď tá pesnička nie je ničím výnimočná. Nechcela by som sa dotknúť jej autorov a ani interpretov, lebo keď išli do súťaže, určite sa snažili vydať zo seba to naj. Ale uznajte, že je to zasa raz presne taká pesnička, na akú sme na Slovensku zvyknutí: smutná, osudovo unilá, bez iskry. Zasa jedna zo súdka pesničiek bez chute do života, bez radosti, bez nadšenia. Čím mala zaujať? (Z tohto hľadiska by nás omnoho lepšie na súťaži reprezentoval napríklad PapaJaM!)
Nech už si Eurovíziu kritizuje kto chce a ako chce, nech si kritici hovoria, že je to dinosaurus z rokov sedemdesiatych, faktom zostáva, že pesnička na Eurovízii musí byť chytľavá, melodická a dobre zapamätateľná. Tu v Belgicku napríklad už niekoľko týždňov registrujem tureckú pesničku. Bola som presvedčená, že je to nejaká miestna speváčka a až neskôr som zistila, že je to pesnička z Eurovízie. Napríklad na rádiu Q-music ju hrali minimálne raz za dve hodiny, pričom na iTunes ste si mohli kúpiť (a stále sa dá) drvivú väčšinu eurovíziových pesničiek, VRÁTANE tej slovenskej!
Neviem, ako hrali slovenské rádiá pesničky z Eurovízie, neviem, ako ich ľudia vnímali a neviem, či sa vôbec po jedenástich rokoch ešte dá prebudiť všenárodné čisté nadšenie pre túto záležiosť. Neviem, či všetko už neovládla apatia z hospodárskej krízy, alebo či aj do hudobnej tvorby preniká záľuba v absurdity show, ktorá tak globálne ovládla napríklad literárnu brandžu...
Neviem, či je to tým toľkokrát (až nepríjemne!) zdôrazňovaným faktom, že sa vraciame do súťaže po jedenástich rokoch. No myslím si, že za neúspechom našej pesničky je niečo omnoho viac, ako iba to, čo vidno na prvý pohľad. My Slováci asi máme (z globálneho hľadiska) nielenže úplne iný vkus, ale stále nám chýba akoby životný nadhľad, akási základná veselosť a chuť do života. A to sa jasne a samozrejme prejavuje aj v našej hudbe... čoho jednoznačným príkladom bolo všetko, čo sa u nás okolo súťaže Eurovízia dialo: od prvých predbežných kôl, až po predfinálový koniec! Na našej dvojici však osobne veľmi oceňujem, že pesničku prezentovali v slovenčine. V dnešných časoch je totiž až príliš ľahké podľahnúť chymére pseudokomercie.
Asi so mnou nebude súhlasiť drvivá väčšina Slovákov, ktori sa zaujímajú o Eurovíziu, ale tento ročník bol jednoznačne výnimočný. Nielenže estónska, azerbajdžanská a albánska pesnička mali šmrnc a aj – pre Eurovíziu príjemne netypický – energický náboj. Ale Moskva z tejto pesničkovej súťaže neurobila žiaden lacný alebo prihlúply humbuk. Naplno zachovala dôstojnosť, zmysel a poslanie Eurovízie. A to dobrou sprievodnou grafikou, príjemným vystupovaním moderátorov, profesionálnou výpravou a hlavne celkovo nevtieravým podaním v zmysle: „Toto je klasické, toto je dobré.“
Naši tvorcovia sa od nich majú čo učiť. Bolo osviežujúce vidieť zasa raz produkciu bez násilnej „inovatívnosti“, akú sme pred nedávnom zažili napríklad pri vyhlásovaní výsledkov OTO. Vtedy nám autori aj protagonisti jasne ukázali, ako im je náš názor (a s ním aj my) úplne ukradnutý.