Mýtus o princovi na bielom koni a iné mýty

 Nič nie je celkom realita. Ani naše predstavy o skutočnosti ako sme ju už zažili a ako si ju pamätáme (naše spomienky), ani naše plány (tie už vôbec!) nezodpovedajú tomu, čo sa naozaj stane. A tak sú tu všeobecne prijateľné a spokojné mýty, ktoré naša fantázia kreatívne obohacuje o ďalšie. Povery, ilúzie, konštrukcie situácii, ako aj toho, ako by veci mali byť, ako by mali vyzerať. V okrajových prípadoch dokonca jednoznačne vieme nielen to, ako by sme na situácie mali reagovať, ale aj čo by sme pri nich mali cítiť. (Na tomto psychologickom momente sa priživuje väčšina reklám.)

 Zo súdka pocitových mýtov je mýtus o žiadosti o ruku alebo mýtus o romantickej svadbe. Pokiaľ muž nepožiada ženu o ruku v pokľaku a s prsteňom s (prinajmenšom!) diamantom, tak ako by ani nič neurobil. A pokiaľ nie je svadba "romantická", tak akoby ani žiadna nebola. Ťažko však polemizovať o význame slova "romantický" v súvislosti so svadbou, lebo tieto romantické svadby končievajú totálnou únavou všetkých zúčastnených a v nemalom počte prípadov aj poriadnymi dlhmi.

 Existujú ešte všetky tie rôzne mýty o vzťahoch, ktorými nás zvyknú kŕmiť kamarátky ("A mala by si mu povedať, že...!") V tejto súvislosti sa zvykne objavovať aj ten mýtus s tým bielym koňom, ale myslím si, že dnešná moderná žena si na farbe koňa naozaj až tak nezakladá.

 No pre mňa je asi najfrustrujúcejší ten mýtus, čo súvisí s míňaním peňazí. Prídem do obchodu a čakám, že mi tam bude fajn. Človek častokrát vôbec nič nepotrebuje, ale chcel by si niečo kúpiť len tak, kvôli tomu "procesu nakupovania". (Psychológovia to myslím nazývajú sebaodmeňovanie.) Lenže môj mýtus väčšinou vyprchá veľmi rýchlo: pri kontakte s príliš vlezlou a príliš mladou predavačkou, čo mi "môže pomôcť?" väčšinou s tichým "ďakujem" zbabelo ujdem. Celkom mi pokazila náladu. Veď ja som bola rozhodnutá nakúpiť! Keby bola staršia, pochopila by, že ma nemá oslovovať, len čo som vošla do dverí! Uvádza tým do praxe mýtus majiteľa toho obchodu, ktorý je presvedčený, že zákazník nakúpi, ak je včas prevalcovaný.

 Alebo: s kamoškou vchádzame do rozkošnej kaviarne v bratislavskom starom meste. Za tri mesiace, čo som s ňou nebola, totálne zmenila účes a nezdravo pochudla. Vidím, že sa mi potrebuje zveriť so svojimi "novými mýtmi". Interiérový návrhár tu vytvoril priam dokonalú ilúziu pohodového štýlového až skoro rokokového prostredia. Dokážeme si ho vychutnať a aj oceniť. Majiteľ zas vďaka nemu dokáže oceniť svoje zákusky. No akonáhle sa usadíme, ilúzia je zničená: pri hlučnej hudbe z rádia (!) je jednoducho nemožné porozprávať sa bez toho, aby nás všetci nepočuli. S najivitou v hlase požiadam čašníčku, aby to stíšila, na čo ona odvetí, že to je tak nastavené. Vstávame a smutne odchádzame minúť naše peniaze inam, niekam bližšie k našej fatamorgáne. (Ledva nám za našu drzosť odzdravili!)

 Závislosť na našich ilúziách a mýtoch môže mať rôznu podobu a intenzitu. Osobne si ale opatrujem ten mýtus, že raz vojdem niekam do útulnej kaviarne, všetci tí divní "obchenďáci" mi dajú pokoj a ja si tam hodiny a hodiny "budem písať"...

 Keďže ilúzia o princovi na bielom koni sa mi pred siedmymi rokmi stala realitou a človek stále k životu neprestajne potrebuje nejaké tie nedosiahnuteľné mýty, pre istotu teda radšej zostávam písať doma. Pracujem v tichu alebo tichej hudbe, kávu si podávam zadarmo a mám tu aj živé kvety.