Nostaligický sĺpček o kráse Vianoc (keďže už asi predsalen šalieme)

 Ďalšia vianočná vlna ma prepadáva v októbri. Práve vtedy, keď začnú padať zo stromov prvé červené a zlaté listy. S príjemným pocitom si v duchu začínam plánovať darčeky, ktoré aj tak nikdy nekúpim, lebo v obchodoch ma napokon v decembri osloví niečo celkom iné.
 Vlny radosti z blížiacich sa Vianoc mi začiatkom novembra ešte zintenzívni pieta Pamiatky zosnulých. Vždy sa v duchu vrátim do detstva, kedy sa celá mamina strana rodiny aj s tetami a ujami zvykla stretávať u starého otca, aby sme tam v jediný podvečer vyrobili vyše tridsať vencov na hroby všetkých predkov. Ihličie voňalo, popíjal sa čaj a niekedy sa aj spievalo. Dieťa takúto rodinnú pohodu prežíva veľmi intenzívne, a hoci odvtedy prešlo mnoho rokov, obaja s bratom sme si vytvorili lásku k týmto najtichším dňom roka. Sú plné spomienok a aj iných neviditeľných rodinných väzieb.
 Chápem, že myslieť na Vianoce už v septembri sa niekomu môže zdať priskoro. Niektorým ľuďom sa aj v októbri nepáči, keď veľké obchody prinesú prvý vianočný tovar a horlivo poukazujú na komerčnú stránku Vianoc - ale ja viem svoje. Podľa mňa nikdy nie je priskoro sa tešiť na čokoľvek. A špeciálne na Vianoce, ktoré potom ujdú ako voda!
 Moje Vianoce, ktoré vždy prichádzajú po vlnách, si nenechám vziať. Viem totiž, že s obchodmi, či tovarom nemá moja vnútorná radosť vôbec nič spoločné. Moja radosť pramení zo zmesi spomienok na detstvo, radosti z dekorácií a toho pokoja, čo náhle príde v istej konkrétnej chvíli Štedrého večera.
 No možno mám Vianoce tak veľmi rada preto, že to máme skrátka v génoch. A rovnako, ako moja mama a stará mama, aj ja musím mať obrovský stromček. Pre starú mamu, ktorú som žiaľ už nepoznala, predstavoval stredobod rodiny. Kým žila, dokázala všetkých na Štedrý večer usadiť za jediný stôl aj potom, ako sa jej deti osamostatnili. Moja mama spolu so svojou sestrou tiež zdedili túto jej lásku k Vianociam a v časoch socializmu obidve vždy vnútorne trpeli, ak nedostali kúpiť pekne narastenú borovicu. Spomínam si, ako moja mama v jeden rok dokonca neváhala prezdobiť celý stromček, keď pri prechádzke tesne po Vianociach našla vyhodený, skoro čerstvý, nádherný a pravidelne narastený stromček. Pomyslela si, že veď nie každý musí mať k stromčekom taký intenzívny vzťah a celá rodina sme sa vtedy náramne čudovali, keď sa objavila medzi dverami najskôr záplava ihličia. Ako otec videl nadšenie v očiach svojej ženy, síce nad jej počínaním krútil hlavou, no napokon jej pomohol starý strom bez milosti vyhodiť, aby na ten nový ponavliekali všetku vianočnú slávu až do poslednej rozjedenej salónky. Po pár hodinách sa však v našom byte začal vznášať veľmi nepríjemný a zo začiatku nie príliš nápadný... zápach. Na tretí deň, kedy nepomáhalo ani intenzívne vetrenie, otec s hrôzou našiel pôvodcu toho zápachu - a tak sa ten nový a krásny vianočný strom vyhodil hneď po Novom roku. Nádherný strom zrejme ešte na mieste, kde rástol, nastriekali zápachom proti zlodejom. No asi nie dostatočne, lebo nejaký tiež-milovník krásnych stromčekov milý strom vyťal. Smrad potom dokázal vydržať tiež len cez tri dni Vianoc a čo najskôr ho vyhodil - aby ho taký opustený ochotne adoptovala moja romanticky založená mama.
 Ja teda tiež milujem Vianoce a rovnako ako moja babička, aj ja by som najradšej Vianoce trávila s celou našou rodinou. No odkedy máme s manželom vlastnú domácnosť, zatiaľ som stále po technickej stránke nevyriešila problém, ako pre osem dospelých ľudí, vtesnaných do nášho dvojizbového bytu, zabezpečiť pokoj a pohodlie Vianoc. S manželom sme totiž každý z iného kúta Slovenska a sami tiež bývame ďaleko rodičov.
 Odkedy však máme vlastnú domácnosť, pochopila som aj niečo celkom iné: a to, že Vianoce skrátka nemôžu byť komerčné. Budú totiž presne také, aké si ich urobíme. Ani horšie, ani lepšie. A tak treba poriadne prehodnotiť tradície a zvyky. Ak sa chceme celý december naháňať v bermudskom trojuholníku „obchody – pečenie - upratovanie“, nemôžeme sa čudovať, ak nás to pohltí. Hlavne my ženy sa často nechávame chytiť do tejto pasce. Vianoce predsa nie sú ani o nákupoch, dokonalom pečive, či umytých oknách. Nemusíme vyrábať deväť druhov pečiva len preto, že sa to tak v rodine robilo po generácie, ani nemusíme do šalátu dávať toľko majonézy, keď potom celý zvyšok zimy chudneme. A aj okná môžeme umyť až po sviatkoch, až keď budeme upratovať po stromčeku. Veď Vianoce sú o vnútornom svetle, o čistote v pocitoch, o tom tajomstve pokoja, o obrode ducha. Je to všetko aj o našich spomienkach na detstvo, o našom súčasnom vnútornom prežívaní, ale aj o tom, aké spomienky vieme vytvoriť našim deťom, aby toto posolstvo pokoja a radosti niesli ďalej. Nech si pamätajú radšej naše úlety - či už sa rozhodneme tesne po Vianociach pre celkom iný stromček alebo občas skrátka urobíme niečo podobne romanticky impulzívne. Aby spomínali skôr na našu ľudskosť, vrelosť citu, než na našu dokonalosť, a aby milovali Vianoce pre to všetko, čo sa za týmto slovom skrýva, a nie pre to, čo nájdu pod stromčekom. Lebo ak sa snažíme všetko stihnúť a nakúpiť, sme iba dôkazom práve tej komerčnosti, ktorú tak veľmi kritizujeme.
 Obchody, plné vianočného tovaru a ozdôb, by mali byť iba dekoráciou k radosti, dekoráciou, z ktorej si môžeme vybrať to, čo poteší nás alebo našich blízkych. Potom túto radosť môžeme nechať bezpečne prichádzať vo vlnách trebárs aj od začiatku septembra. Veď radosť ako taká k nám môže prúdiť dlho pred Adventom, aj dlho po ňom. Môže vstúpiť do celého nášho roka. Nielen v konkrétny dátum.