Živé zdravotníctvo a skutočne živá bolesť

 Zdravotníctvo získalo svoje pomenovanie na základe slova "zdravie" - aspoň logika tak hovorí. Aj slovné spojenie "zdravotné poistenie" evokuje len samé pozitívne istoty - teda aspoň vo svojej primárnej podstate. V správach nás možno občas znepokojí, ak lekári hrozia štrajkami, no bežný človek má stále dojem, že všetky tieto tri pojmy ("zdravotníctvo", "zdravotné poistenie" a "lekár") sa spoja do jedinej mocnej zbrane na záchranu jeho života, keď príde akákoľvek "nedobrá chvíľka". Pri našich každodenných starostiach a radostiach nemyslíme na možnú realitu, čo by sa stalo, ak o zdravie naozaj prídeme.
 Vtedy akoby nás zasypala nielen lavína choroby ako takej, ale aj lavína tej druhej časti: nečakanej polofunkčnosti systému, kedy je človek zrazu odkázaný na pomoc lekárov. (Nebojte sa, nebudem písať o skutočne ťažkých chorobách! S tými, našťastie, nemám osobnú skúsenosť.)
 Už roky zastávam názor, že lekári nič nevedia. (Česť výnimkám: na tomto mieste zdravím môjho obvodného lekára, skvelého MUDr. Kvačalu!) Mám pocit, že drvivá väčšina študuje iba preto, aby sme my ostatní mali "dojem istoty". Osobne sa snažím liečiť homeopaticky, potom bylinkami a čo možno najviac prírodnými produktami. Citrón, cesnak, med a skutočne čistý Tea Tree olej nemôžu nikdy nič pokaziť. A aj zmena stravy pri akejkoľvej chorobe má svoje liečebné účinky. No mnohí lekári akoby zabudli dávať základné rady. Akoby sa hanbili povedať: "Dajte si šípkový čaj, med, citrón a o týždeň budete ako rybička!" alebo "Antibiotiká vám nepomôžu, ak nebudete aspoň tri dni ležať!"
 Ale k veci: mame sa v chrbtici objavili záhadné bolesti, ktoré sa nepodarilo lekárom identifikovať ani za dva týždne. Veselo ju ládovali liekmi proti bolesti, ktoré nezaberali. Neurologička potom nasadila injekcie, až ju napokon zapísala do nemocnice. Po desiatich dňoch, kedy chrbtica neprestávala bolieť, "vyrobil" jej organizmus ešte aj bolesť v ľavom podbrušku. Táto bolesť bola taká veľká, že nevládala ani sedieť, nieto ešte chodiť, a keď ležala, celá sa stále od bolesti "vrtela".
 Išli sme zasa k doktorovi.
 Dávno som u lekára v mojom rodnom meste nebola. Prišla som za mamou až potom, ako mi po dvoch týždňoch jej totálne oslabený hlas s odhodlaním hrdinu do telefónu neprestával tvrdiť, že jej nič nie je a že sa to lepší. (Už dávno viem, že v tomto sa jej nedá veriť!)
 Možno som zblbnutá z amerických seriálov, kde Dr. House hľadá tú správnu diagnózu aj za cenu vlastného súkromia, kde Dr. Green letí za nosítkami, čo vezú zo sanitky rovno na operačku, kde Meredith trpezlivo počúva o pacientových problémoch... nie - až TAK najivná nie som.
 Ale naozaj som chcela priveľa, ak som zaklopala na sestričky všetkých troch lekárov, ktorý mali mamu vyšetriť a chcela som iba toľko, aby jej dovolili ľahnúť si na posteľ, lebo jednoducho od bolesti nedokáže stáť ani sedieť?! Naozaj som bola príliš drzá, ak som našla kdesi na tej dlhej chodbe polikliniky vozík a skrútenú mamu som naň uložila? A naozaj si tá sestrička na neurológii neuvedomuje, že chápem jej zaneprázdnenosť, ale že som si pokladala za povinnosť povedať jej, že mama už skrátka nedokáže čakať na injekciu a že keby nás zobrala alebo hneď alebo jednoducho musí mama odísť ležať domov?
 Naozaj sú sestričky, ktoré majú pomáhať, ktoré majú robiť most medzi pacientami a lekármi, až také zaneprázdnené, že sú napokon necitlivé k uboleným ľuďom? Že sa človek v čakárni môže skrúcať od bolesti a na "mieste pomoci" si ho nikto nevšíma?
 Načo je celý ten cirkus, celá tá mašinéria zdravotníctva, zdravotných poisťovní, odborných škôl, postupov pri atestáciách (a ak som dobre rozumela najnovšie aj povinné dovzdelávanie sa zdravotných sestier na magistry), ak nedokážu odhadnúť, že pacient im tam môže na chodbe fakt úplne zbytočne zomrieť? (Veď človek to počúva akosi príliš často, že pacient zomrel pri pridlhom čakaní na lekársku pomoc alebo ho odbili, že je to len niečo balálne...)
 A čo tie sanitky a prvá pomoc celkovo? Všetky tie problémy, čo majú ľudia, čo sú na ne odkázaní?...
 V správach sa hovorí len o "riadení", o "zmenách", prípadne hyenisticky podaných "senzačných" úmrtiach... Podnikateľom vyrubujú stále vyššie poistenie, a hoci sa zrušili poplatky v zdravotníctve, mama ma pred odchodom do nemocnice prosila, aby som jej rozmenila tisícku na pätdesiakoruny (darmo, je klasická škola a chorým sa nemá odporovať.). Ale všetky tieto "zvyky" a "mediálne trháky" akoby nesúviseli s liečením, s riešením chorôb, s nami osobne, s našimi blízkimi.
 Ak je niekto naozaj chorý, ocitne sa v pasci. A to nehovorím ešte aj o tej neviditeľnej, kedy sme nepriamo obeťami obchodníkov s liekmi, ktorí prakticky podplácajú lekárov, pričom by mnohokrát stačil med a citrón. Bez antibiotík už neurobíme ani krok, a pritom si neuvedomujeme, ako veľmi a mnohokrát zbytočne porušujeme ekologickú rovnováhu nášho vlastného tela.
 No najhoršie je, že lekári pacientov ani nepočúvajú. Ak aj prídete za ochotným a dobrým lekárom (čo býva skôr zázrak typu americký seriál), ani ten vás koľkokrát nevie vypočuť. Skáče vám do reči, "pretrhne vám niť" a mnoho príznakov mu ani nestihnete povedať. Ak je aj ústretový, aj tak sa ponáhľa. Nikto nemá na vašu chorobu čas. Na divnú vyrážku na ruke dostanete mastičku, na kašeľ kvapky a na bolesti v podbrušku vás pošlú na ďalšie vyšetrenie, na ktoré čakáte ďalší mesiac (veď možno sa medzičasom vyliečite aj samy! - a to zasa nespomínam mamografy a následky, aké neskoré diagnostikovanie máva...)
 Starším ľuďom nikto neskontroluje, či musia skutočne brať až toľko liekov, či niektoré nemajú podobnú funkciu, alebo či neexistuje iný liek, ktorý by nahrádzal viaceré. Ak vám aj zoberú krv na rozbor, prečo z nej neurobia všetky výsledky naraz? Alebo sa nesnažia o rôzne testy, ale urobia len základné. (Ja viem: nežijeme v americkom seriáli, a možno ako "umelec" v tomto názore celkom vedľa a zložité vyšetrenia krvi sú skutočne zbytočné.)
 Ale prečo nás lekári nechávajú trpieť bolesťami aj v prípadoch, kedy by sme trpieť nemuseli? Prečo zubárov stále treba presviedčať, aby dávali bežne anestetické injekcie aj pri vŕtaní zuba? Alebo: naozaj je nutné cítiť "živú" bolesť pri narovnávaní zlomeniny? Naozaj sa nedá pri tom poskytnúť niečo na znecitlivenie? (...alebo všetky tie hrôzostrašné historky, čo potichu hovoria ženy, čo sa vrátili z pôrodnice, kde ich nechali bez povšimnutia trpieť alebo sa k nim správali hrubo?) Stále sme v stredoveku? Kde sú vymoženosti modernej civilizácie?
 "Klasickí" lekári neuznávajú nič, čo nezaváňa "pravou vedou". Všetko "iné" je podozrivé. Nebolo by v prospech ľudstva (teda aspoň tej našej "úžasnej" západnej civilizácie), ak by sa konečne využívali všetky svetovo dostupné metódy liečenia, vrátane akupunktúry, homeopatie, naturoterapie a podobne? Som presvedčená, že ak by sa všetky tieto vedomosti "skrížili", ľudia by nemuseli toľko trpieť. A ak by sa takto "legalizovali" v rámci bežnej praxe všetky tie tradične overené postupy, pochádzajúce hoci z opačného konca sveta , vyhli by sme sa podvodníkom, čo od utrápených chorých iba mámia peniaze a ešte im navyše môžu aj ublížiť.
 Viem: nežijeme v americkom seriáli. Napriek tomu si ale myslím, že aj lekári a sestričky sú ľudia ako my ostatní (a úprimne ich v ich nevďačnej práci ľutujem - len im to nehovorím. Veď čisto logicky: ani oni nemôžu vedieť všetko! ) No na základe odmeraného až arogantného správania sa niektorých (mnohých!) je otázne, či to vedia aj oni! Myslíte však, že "súcit" a "empatia" by na lekárskej fakulte a zdravotných školách mohli byť aspoň voliteľným predmetom?