Dnes sme súčasťou Európy dokonca natoľko, že našimi peniazmi môžeme veselo platiť v Barcelone, v Ríme, v Berlíne, v Bruseli ba i v Paríži. Môžeme pracovať v zahraničí, naše deti môžu v zahraničí študovať, môžeme nakupovať v zahraničí, koľko nám peňaženka - a nie doložka - dovolí. Môžeme voliť, koho sa nám pači a nie kandidáta, ktorý je už zakrúžkovaný, môžeme cestovať po miestach, o ktorých naši otcovia mohli iba snívať, pričom sa nemusíme báť, že za to budeme až do tretieho kolena musieť spolupracovať napríklad s tajnou políciou...
Dostali sme sa až tak ďaleko, že priemerný občan Československa z roku (dajme tomu) 1973 by si poklepával po čele, ak by mu niekto bájil o tom, čo je pre nás dnes realitou: spoločnou euromenou počnúc, slobodou slova končiac.
Napriek tomu naši europoslanci v našom europarlamente stále komunikujú v korunách.
Napriek tomu sa v posledných rokoch stalo módou neísť voliť, aby "sme im ukázali". (Komu? Naši predkovia s predpísanými volebnými lístkami sa v hrobe môžu obracať nad našim zrelým demokratickým konaním!)
Napriek tomu nám naši vodcovia vo svojich (aj novoročných príhovoroch) stále opakujú, akí sme v tej veľkej Európe stratení a maličkí, čím vlastne stále podporujú psychológiu, akí sme len chudobní príbuzní v tej "vymakanej" Európe. Možno nie je naše životná úroveň ešte vo vysnívanom euro-leveli, no zamyslime sa, kde asi môže byť chyba.
Nie je to iba o historických pravdách, že napr. Španielsko, či Belgicko čerpalo stáročia bohatstvo zo svojcih kolónií. Rétorika v štýle "akí sme len úbohučkí" je pre krajinu veľmi kontraproduktívna. Určite dobre znie z trubún, či televízie, lenže je nebezpečná. Čičíka a nabáda nás k všeobecnej malosti, zbavuje nás zodpovednosti za výsledky vlastného konania a akoby nám dávala právo robiť dokola školácke a začiatočnícke chyby: "Veď oni sú tu ešte noví..." Lenže dokedy sa chceme tváriť, že sme nováčikovia a že sme maličká krajinka, ktorú si radšej ani nevšímajte?
V Európe sú aj rovnaké a menšie krajiny ako sme my, no viem si predstaviť napríklad priemerného Luxemburčana, ako si ide na úrad požiadať o eurofond na svoje podnikanie. Tam by mu na úrade pomohli s vyplnením prihlášky a po jej odovzdaní by mu ešte dali letáčik s podrobnosťami, čo sa s jeho žiadosťou bude diať ďalej, ako má teraz postupovať a kam má v prípade nejasností zavolať, pričom sa na to telefónne číslo aj dovolá.
Že som naivná? Nuž, hovorí zo mňa možno aj maximálne pozitívna skúsenosť s políciou, keď sme v Bruseli v predvíkendovej dopravnej špičke vďaka našej nepozornosti stali súčasťou malej nehody. Policajti sa nielen na nás usmievali a hovorili plynule po anglicky, ale nám aj zavolali odťahovú službu a spýtali sa, či ešte niečo nepotrebujeme. A nik by asi neuveril, že tá odťahovka prišla do polhodinky, boli veľmi príjemní a ochotní, a tiež lámali po anglicky, sami spísali všetko pre poisťovňu, spýtali sa aj, do ktorého servisu nám majú auto nechať odviezť - skrátka: radosť rozbiť si auto!
A v médiách od Nového roka počúvame, ako tureckých a aj kamionistov z iných krajín prenasleduje mýtna polícia, aby im dala pokuty v súvislosti s novým mýtom! Že čo tým myslím? Nuž, v Anglicku by ten policajt mal pri sebe onen odpočítavací "svätý grál" a milému kamionistovi by ho odovzdal s ospravedlnením, že ho nedostal na pumpe. A som hlboko presvedčená, že by policajtovi v tejto chaotickej situácii s mýtom vôbec nenapadlo od kamionistu pýtať pokutu! Policajt má predsa hlavne pomáhať riešiť chaos, nastolovať poriadok a nielen vyberať pokuty! (A stavím sa, že náš policajt od zahraničného kamionistu očakáva, že bude hovoriť po slovensky - ale to je už o inom.)
Nuž, smutnou pravdou je, že si nevieme vážiť sami seba, necítime úctu ani k sebe navzájom a podľa toho sa k sebe aj správame. Veď napríklad uniforma má demokratickej spoločnosti hovoriť, že tento človek slúži verejnosti a nie že má moc rozhodovať nad našimi životmi, ako to bývalo za socializmu! No ak sa z našich životov vytráca základná morálka, ktorá je stavebným kameňom demokratickej spoločnosti, ak sme skutočne "takí maličkí", že nám už aj pán prezident hovorí, že našim jediným pánom sú len peniaze, tak potom sa nečudujme, ak nás Európa pri novoročnom koncerte viedenských filharmonikov nevidí! Nečudujme sa, keď pri Krásnom modrom Dunaji ukazujú celý jeho tok od prameňa až po deltu, že neukážu nielenže bratislavský či devínsky hrad, ale ani jedniného bociana z podunajskej nížiny!
Ak sme naozaj hodní byť Európamni, buďme zodpovední a čestní sami k sebe. Nikto nás neberie ako maličkých, ak sa tak neberieme sami. Všade máme otvorené dvere, sme skutočnou a neodškriepiteľnou súčasťou Európy - a to už nielen geograficky. Eurohrdosť vyrastá z národnej hrdosti, hrdosť z morálnosti a tá z kultúrnosti. Ak toto všetko deti nevidia každodenne už v rodine, či v mikrospoločnosti, ktorá ich obklopuje, iba ťažko nám všetkým pomôže, ak budú detičky odspievavať hymnu mnohonásobne ako Otčenáš či Zdravas!
Veď na každom úrade (nielen na oddelení pridelovania eurofondov) a aj v každej firme (nielen odťahovke) všade pracuje Človek. A na našom území je to väčšinou náš občan, čiže Slovák. A Slováci sme každý deň a nech sme kdekoľvek! A či si to už uvedomujeme alebo nie, každý z nás tvorí tento štát, každý môže v rámci svojich každodenných možností byť milý a nápomocný. (Nie sme na to zvyknutí a každý, kto sa o niečo snaží alebo rozdáva pozitivitu už len tým, že sa usmieva, je podozrivý a treba ho zničiť - ale to už je na iný článok...)
Ak chceme niečo zmeniť k lepšiemu, začnime vo vlastnom mikrosvete. Tam, kde môžeme a nevyhovárajme sa na iných, že nám dali zlé pravidlá. Sme už Európania, majme európsku morálku. Buďme hrdí na to, kam sme sa dostali. Veď sme si rovní s hocijakým Grékom, či Francúzom - možno nie ešte životnou úrovňou, ale bohatosťou histórie určite áno! Nemáme sa prečo cítiť menejcenní! Sme rovnakí kresťania, máme rovnako bohatú kultúru, máme skvelé morálne, vedecké aj iné osobnosti. Máme byť na čo hrdí. Nenechajme sa stiahnuť do negativistického zmýšľania o sebe, o nás, o našom národe, lebo nemáme prečo sedieť za pecou, cítiť sa maličkí a ľutovať sa! A ak sa budeme snažiť, aj tá materiálna stránka sa utrasie. Nielen európske fondy nám na to rozhodne dávajú príležitosť! Dnes sme totiž už aj my tí "západniari"!
A keďže nás čaká dôležitý volebný rok, uvedomme si, že najlepšie ukážeme svoj názor, nie nevolením, ale ak ho vhodíme do volebnej urny. Voľme nielen múdro, ale aj zodpovedne. Práve preto, že nám tu zúri ešte aj hospodárska kríza, nenechajme sa zaslepiť novými trikmi starých hráčov, ktorým sme vlastne ukradnutí a tie štyri roky to tam "nejako vydržia"... Nebuďme krátkozrakí s krátkou pamäťou, veď všetkých tých "tam hore" už veľmi dobre poznáme! Urobme z toho našu hlavnú výhodu!
Šťastný nový rok!
