Dnes ráno mi kamarátka poslala e-mail, ktorým sa autor snaží na adresátov apelovať, aby sme ho rozposlali ďalej. Tentokrát ale nie pod hrozbou nešťastia, alebo prísľubu zázračného šťastia, ak človek nerozošle mail určitému počtu ľudí. Tento mail nabáda k pomoci ľuďom na východnom Slovensku, ktorí boli postihnutí záplavami.
Niektorí z nás si povedia, že veď nemali stavať domy na ílovom podloží, že nás sa to netýka. Ale mnohým je ľúto tých, ktorým voda vzala domy. Mnohí by sme chceli pomôcť, ale v toku každodenných povinností sa akosi ľahšie zabúda na boľavé obrazy, ktorými v posledných týždňoch správy doslova pretekajú a mená obcí sa nám nielenže vryli do podvedomia, ale na smutnú situáciu sme si už akosi "zvykli" a len si v rámci konverzácie s priateľmi alebo pri ďalších správach povzdychneme: "Chudáci, tí ľudia!".
Nás, ktorí sme túto hrôzu nezažili, najviac oslovila prvá vlna záplav. No myslím si, že najviac sa nás toto nešťastie dotýkalo pred zhruba desiatimi rokmi, keď na Slovensku povodne ešte len "začínali". Teraz máme, žiaľ, sklony byť k tomuto postihnutiu akosi apatickejší než vtedy - konali sa mnohé koncerty na pomoc, čísla účtov pre pomoc postihnutým lietali na obrazovke televízií trvale aj niekoľko dní, pričom dnes, keď je pohroma mnohonásobne väčšieho rozsahu, sa číslo jediného účtu cyklicky zobrazuje hádam len na TA3.
Obrazy zničených domovov, rozospatých ľuďí utekajúcich nadránom z domova, či ľudí vyčerpaných z únavnej driny nekonečného a vpodstate neefektívneho upratovania a samoupratovania po "veľkej vode", či ľudí, čo stratili naozaj všetko nás síce bolia, súcitime s nimi, ale málokto z nás má tú skutočnú silu (alebo možnosť), aby sa postavil a niečo aj urobil.
Nebudem sa tu zamýšľať nad zmyslom finančnej zbierky, lebo tá má určite tiež svoju funkciu - ako aj svoje mínusy. Nebudem sa tu zamýšľať nad tým, čo sa urobilo za tých desať "povodňových" rokov s reguláciou našich riek a potokov, a nebudem sa zamýšľať ani nad funckiou štátu v celej tejto záležitosti. Chcela by som len vedieť (a mnohí isto spolu so mnou), kam sa mám obrátiť, keď by som chcela nešťastníkom s povodňami poslať trebárs nie celkom nový (2 roky používaný) koberec, staršiu funkčnú chladničku, vedro a mop, deky a pod. Mail od kamarátky totiž vyzýval ľudí, aby poštou posielali balíky priamo starostom postihnutých obcí. Nuž: poslala by som, lenže našu chladničku asi iba ťažko pošlem poštou, a pritom verím, že niekomu, kto prišiel o všetko, môže spolu s kobecom ešte poslúžiť!
Čo tak vytvoriť partnerské mestá v pomere trebárs tri ku jednej, kedy by tri mestá zasielali organizovane pomoc jednému postihnutému mestu? Nie na úrovni politiky, ale človeka človeku, pričom by to organizačne zastrešili starostovia alebo nimi poverená (dobrovoľná?) samospráva alebo niektorá z charitatívnych organizácií? Verím, že by sa to dalo, že ľudia by dokázali aj viac pomôcť, ak by vedeli, že ich pomoc nebude zneužitá a že bude adresná...
Verím, že nie som sama, kto takto uvažuje. Veď pomoc ľuďom, čo prišli o všetko, by mala byť nielen súčasťou populárnej predvolebnej politiky. A nielen preto, že nabudúce to môžeme byť my alebo naši blízki, koho prikvačí podobné nešťastie!
Vďaka patrí všetkým, ktorí už pomohli!
