Aj pri našom stole sme sa zišli štyria. Zbežne sme sa poznali iba s dámou oproti a keďže je to veľmi príjemná, inteligentná a rozhľadená žena, dospeli sme pomerne rýchlo aj k témam mimo meteorológiu. Príjemný pán krížom odo mňa, slovutný literát, sa na nás všetky príjemne usmieval, občas prehodil niečo neviazané alebo zaujímavé, no predovšetkým si spokojne vychutnával obed. Druhá dáma, tá čo sedela vedľa mňa, prekotne rozprávala a to predovšetkým (prirodzene, lebo tak sme sedeli) s pánom oproti sebe a to viac ona než on, veď ženám je rozprávanie prirodzenejšie než mužom. Veľkoryso rozdávala vizitky nielen nám, ale nelenila a aj uprostred hociktorého chodu odbehla za niekým ďalším literárne skutočne významným pri inom stole. Okrem odovzdania vizitky sa s daným človekom aj odfotila, a počas obeda vlastne celkovo nepustila z ruky svoj zázračný dotykový telefón. Zamestnával ju natoľko, že sa s nami okamžite musela podeliť o nadšenie z faktu, že ju jeden slávny český herec práve teraz (PRÁVE TERAZ!!!!) prijal na FB medzi priateľov. Neprekážalo jej, že nám pritom skočila do zaujímavého rozhovoru o všelijakých osobných literárnych skúsenostiach... a ja som nemala to srdce vysvetliť jej, že slávnym ľuďom FB profil väčšinou robia fanúšikovia.
Nuž, každý máme právo byť inak strelený. Vážne: každý na to máme právo a osobne som rada, ak sa medzi nami nájdu originálni jedinci. Veď ani ja nie som pre niektorých "úplne normálna", pre mnohých som dokonca nepochopiteľne excentrická :-) ... a normálne by som tú pozornosť si vyžadujúcu osobu pustila z hlavy, ibaže dnes ráno, ako som si prekladala veci práve z kabelky, čo som mala vtedy pri sebe, sa mi do ruky vrátila tá jej slávna vizitka. Keď dostávam vizitku, pozerám si titul, meno a miesto bydliska, aby som hneď vedela, s kým mám tú česť - veď na to sa vizitky vymieňajú, aby sa človek nemusel chváliť sám a urobil to zaňho papier... No teraz mi oči padli na riadok, kde sa zvykne uvádzať funkcia a zamestnanie... Neviem presne, ako to pani myslela. Či chcela byť za výnimočnú, originálnu, úžasnú, alebo iba dostala záchvat toho streleného a módneho pozitívneho prístupu k vlastnej osobe, ku ktorému nás inšpirujú americký kvázi ezoterici a v rámci ktorého som sa aj ja istý čas do mailov podpisovala zdrobneninou - ale mňa ospravedlňuje, že som vtedy mala dvadsať, kým táto (síce obdivuhodne vitálna) pani už dávno plávala v dôstojných vodách dôchodkového veku... ale za označenie "spisovateľka" si hrdo nechala napísať "človek".
Neviem ako odvtedy, ale v ten deň si môžem byť istá, že som podľahla nabádaniu klasika, "...každý deň stretnúť človeka..." , lebo na to mám jednoznačný dôkaz. A to pekne vytlačený čiernym na bielom!
PS: Alebo... že by to uvádzala, aby na to nezabudla?
