reklama

Kolumbus - priekopník svetovej ornitológie? (O národnostiach a tak)

Predstavme si, že by sa talianske deti v škole učili, že Leonardo da Vinci bol ten, čo vymyslel nejaký kód, o ktorom nedávno urobili film. Tiež si predstavme, že by malým Grékom niekto v rámci základného vzdelávania nahovoril, že Pytagoras bol ten, čo sa zaoberal čmáraním do piesku. A predstavme si, že Španielske deti by sa v škole učili o priekopníkovi ornitológie, Krištofovi Kolumbovi!  Nonsens? A predsa sa na vzdelávaní našich detí pácha niečo veľmi obdobné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

 Štúrovské hnutie malo pre náš národ možno ešte väčší význam, než Slovenské národné povstanie. Pre náš národ to bol rovnako dôležitý moment, ako keď nám v deviatom storočí priniesli Cyril a Metod písmo. V devätnástom storočí, kedy sa obrodzovala celá Európa a keď si všetky jej národy začali uvedomovať svoje korene, aj zopár múdrych Slovákov sa zasa raz rozhýbalo. Rozhodli sa začať tam, kde sa prakticky končil odkaz Veľkej Moravy, lebo - na rozdiel od Kollára a Hollého - nechceli, aby sa jazykom nášho národa stala čeština.  Štúrovci boli ochotní za svoje presvedčenie nielen orodovať na kráľovskom dvore, ale nasadiť v reálnom boji aj svoje životy za národ, ktorý vtedy existoval prakticky iba v ich snoch. Po nich prišiel začiatkom dvadsiateho storočia ďalší šikovný človek: Štefánik. Ten ale už mal na čom stavať, lebo národ si už ako-tak uvedomoval sám seba. Veď už vyše polstoročie bol uzákonený národný jazyk a mali sme aj Maticu.
 Potom prišli rôzne transformácie, ktoré nášmu územiu vtlačili všelijaké spoločenské tvary, ako aj viac, či menej radikálne posúvanie hraníc v rámci politických štruktúr... až k dnešnej samostatnej Slovenskej republike. Toľko v kocke stručné dejiny nášho jazyka, národa a štátu, ktoré spolu (celkom logicky) veľmi úzko súvisia.
 Tento blog ale nechce byť historickým článkom.
 Začína sa školský rok. Každý by predpokladal, že by sa počas neho naše deti mali dozvedať okrem fyzikálnych, matematických, či gramatických súvislostí aj o tom, že nebyť Štúra a jeho generácie, tak náš národ by možno nemal dnešnú suverénnu tvár - je dosť pravdepodobné, že bez Štúra by nemal žiadnu. Naša generácia (ako aj tie pred ňou a po nej) sme fakty o našom (skoro svätom) trojlístku jednoducho nasali s inými podobnými školskými faktami, a úplne automaticky sa nám derie z úst jedným dychom ako akási mantra: "Štúr-Hurban-Hodža". Neučili sme sa o nich iba v dejepise, ale hlavne na hodinách slovenčiny.
 Možno však netušíte, čo sa o štúrovcoch naše deti dozvedia dnes: nič. Teda: nič podstatné. Pretože v učebniciach slovenčiny sa táto téma scvrkla na (pre vytvorenie národa a jeho jazyka celkom nepodstatný) fakt, že Štúr napísal ľúbostný list Marii Pospíšilovej, svojej prvej láske! Našim pubertálnym deťom sa teda náš odvážny supervelikán javí ako ďalší zamilovaný - smrteľník.
 Je možné, že pred niekoľkými rokmi, keď sa metodicky koncipovali tieto nové učebnice, chcel takto niekto celú štúrovskú generáciu deťom iba priblížiť. Možno mal ten niekto ("kompetentný") pocit, že dnešné deti sa nemôžu zaujímať o niečo viac, ako sú city muža, ktorý si uvedomoval, že práve týmto citom nikdy nesmie nechať voľný priechod, lebo všetku svoju energiu chce venovať len práci pre národ! Aký to paradox, že deťom predkladáme práve túto jeho stránku, na ktorú asi sám ani nebol veľmi hrdý (súdiac podľa toho, ako brojil proti Hurbanovej svatbe s Aničkou Jurkovičovou)...
 Neviem, či sa talianske deti učia o da Vincim, že vymyslel nejaký záhadný kód. Ale naše deti by sa mali na základnej škole učiť, čo všetko aj pre ne Štúr urobil. A to je skrátka iba holý historický fakt - nič viac, nič menej.
 Mohli by sa tým naučiť, že byť vlastencom znamená byť súčasťou národa, ktorý je hrdý na um a dielo vlastných predkov, a že my sme tí, čo sú povinní v tomto diele pokračovať, aby sme ho mohli posunúť ďalej. Veď práve škola by mala učiť kontinuite v budovaní nadčasových hodnôt alebo aspoň úcte k nim!
 Možno by potom menej ľudí bolo tak veľmi sklesnutých a ich národná zakoplexovanosť by sa nemusela prejavovať napríklad v zapaľovaní zástavy iného národa a tento hapening by z prázdninovej nudy "nezavesili" na internet. Alebo by na ulici za bieleho dňa nenapadli bezbranné mladé dievča, hovoriace do mobilu celkom iným jazykom.
 A na záver malá školská moralizácia: Mali by sme s tým niečo urobiť. Aby aj naše deti mohli byť na svoj národ zdravo hrdé a tento pocit si so sebou niesli celý život. A nech už by v dospelosti skončili v ktoromkoľvek kúte zjednotenej Európy, aby mali chuť zachovať si svoju národnú postatu. Aby ich synovia alebo dcéry aj za štyridsať rokov, stojac pritom na niektorej z európskych ulíc, mali chuť z mobilu zavolať starým rodičom na Slovensko, aby im povedali napríklad o svojej prvej láske - a to v materinskom jazyku svojich rodičov.
 Hádam ich pri tom niekto nezbije.

Martina Monošová

Martina Monošová

Bloger 
  • Počet článkov:  119
  •  | 
  • Páči sa:  0x

O všetkom krásnom alebo šokujúcom, čo ma prinútilo napísať o tom aj čosi iné ako román:-) Som autorka románov (nielen pre ženy): Lásky o piatej (2005, 2012), Anglické prebúdzania (2006), Klišé (2010), Zlodeji bozkov (2012), Sladké sny (2013), Lekcie z nenávisti (2013), Miluje-nemiluje, idem! (2014), Perly tej druhej (2014) Zoznam autorových rubrík:  Celkom mimoMixtúraOdraz spoločnostiMódaRecenzieSúkromnéO vzťahochNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu