Mačky v celofáne

Dnes ráno krátko po ôsmej som pricestovala prímestským autobusom do Bratislavy na Nivy. Pred vchodom do vestibulu mi dve "žabky" podávali niečo ako časopis "zaliaty" v celofáne, malý leták a kocôčku čokolády. (Pomyslela som si, že už sa s tým Valentínom všetci celkom zbláznili, no toto nebolo to "o sviatku zaľúbených".) O pol deviatej som tam mala stretnutie, tiež som potrebovala poslať poštou nejaké listy, a tak som sa tam motala dlhšie, než klasický cestujúci. Potom som ešte mala vybaviť nejaké drobnosti v meste a domov som sa plánovala vrátiť ešte pred obedom.
Ako som tam čakala na svoju známu, mala som možnosť vypočuť si pracovný rozhovor usporiadateľov: "A načo tam stoja vonku?" rozčuľoval sa jeden. Najskôr som nepochopila, že hovoria o tých dvoch, čo mi dali reklamné predmety. "Pošli ich sem, načo stoja tam?" pokračoval druhý. Celý reklamný kolotoč sa teda ešte len rozkrúcal.
Pred tabuľou s odchodmi postavili malé pódium, dvaja ľudia na ňom nafukovali balóny a pripevňovali ich ako ozdobu, okolo sa motal postarší strážnik v uniforme. Z plagátu som sa dozvedela, že o dvanástej tam má začať nejaký program a všimla som si aj obrovský plagát ponad celú odchodovú tabuľu, na ktorom bola taká istá fotka, ako na "časopise" a podobný plagát na priečelí budovy zvonku. Dokonalé zladenie corporate identity - reklamka si skrátka zaslúžila svoje peniaze!
Vystupujúci odchádzali von, nastupujúci hľadali odchod svojho busu na obrovskej tabuli vo vestibule, aby potom na príslušnom nástupišti počkali. Ľudia teda Nivami hore-dolu prúdili (a básnik by sa nad tým iste vedel metaforicky veľmi vyžívať). A mne napadlo, že ak tí múdri manažéri premiestnia dievčatá s letákmi inam, celé ich "rozdávanie" sa minie účinku. Veď: načo sú letáky ľuďom, čo odchádzajú? Tí sa predsa programu iba ťažko zúčastnia! Logika manažérov však bola neomylná, a keď som o pol jedenástej potom odchádzala z Bratislavy, dievčatá poslušne dávali letáky odchádzajúcim - a to ešte takým, ktorí si cestu krátili krížom cez nástupištia. Manažéri skrátka málokedy cestujú autobusmi...
Doma som si odbalila "časopis" a zistila som, že celý ten kolotoč mi mal oznámiť jednoduchú informáciu, čo som pochopila už z obrovských plagátov s vysmiatou ženou: že SADka sa zmenila na Slovak Lines.
Bolo práve dvanásť hodín a ja som premýšľala, ako sa celé popoludnie budú ľudia snažiť cez účinkujúcich na pódiu zistiť odchod svojho autobusu. Tiež som si predstavila individuá, ktoré striehnu na nepozorných ľudí, aby ich okradli a ako im takéto odvedenie pozornosti dá príležitosť realizovať sa. (Zažila som ich "snorenie" a "šacovanie", keď sme sa v lete vrátili z Chorvátska a sama som hodinu čakala s dvoma veľkými kuframi, kým manžel išiel po auto. Nebol to príjemný pocit, ako sa okolo mňa ponevierali, ako ma ohadovali. Po celonočnej jazde v autobuse som sa im iste zdala ako ľahká korisť. Radšej som vtedy vyšla čakať von.)
A tak premýšľam nad reklamou. Je fakt na mieste reklama za každú cenu? Načo je takáto reklama? (Podobne, ako všetky tie "cenové" letáky v schránkach.) Mne je jedno, kto je majiteľ alebo ako sa spoločnosť volá. Rada by som cestovala na čas a bezpečne. Namiesto veľkých reklám, keby niekto dohliadol na to, aby prímestské autobusy do Bratislavy neodchádzali o dve až desať minút skôr, ako majú v rozpise a aby som sa na hlavnej autobusovej stanici cítila bezpečne aj sama s obrovskými kuframi.
...a kto mi vysvetlí, načo je aj tá obrovská kampaň v Slovenskom rozhlase? Je mi to akosi podozrivé. Akoby sa snažili zakryť znižovanie kvality - teda logicky mi to vyplýva z ich evidentnej snahy dostať sa na úroveň súkromných rádií, ktorá, žiaľ, nie je veľmi vysoká a na jedno kopyto. Práve preto som bola rada, keď som mala na výber aj niečo iné: Slovenský rozhlas. Vyhovoval mi tak, ako bol.
Ale možno ma aj rozhlas a aj Slovak Lines príjemne prekvapia. Veď: čokoládka bola zabalená pekne. A aj na tom časopise a aj letáčiku si dali záležať. A celofán? Ten sa dá recyklovať.