Na Nový rok: k depresii skok

 Neviem ako vy, ale ja veľmi zle prežívam prvý deň v roku. Našťastie som sa v posledných rokoch naučila tento deň skrátka nepreciťovať ako "začiatok", ale iba ako "deň". Sám osebe je totiž Nový rok pre mňa omnoho depresívnejší ako desať nedieľ súčasne. (Poznáte ten nepríjemný pocit v nedeľu večer: víkend preč, únava zostala a celých päť dní nového stresu pred vami!)
 Teda: akonáhle padne Silvestrovská polnoc, môžem byť hocikde uprostred jasajúceho a oslavujúceho davu, alebo pred televízorom, obklopená najbližšími, no asi horšie ako novoročné ráno (či nadráno), je už máločo. (Teraz samozrejme nemám namysli žiadne osudové tragédie, ale iba tieto bežné každodennosti, každotýždennosti, ktorým sa skrátka musíme naučiť nejako čeliť, aby sme sa vôbec dokázali tešiť zo života.)
 Ako pubertiačka som na Nový rok podvečer poctivo cvičila: nielen preto, že som na sebe pobadala nemilosrdne sa spočítavajúce kalórie všetkých tých diabolsky "tradičných" jedál, čo som za Vianoce a tie ostatné dni do Nového roka spratala. Ale hovorila som si, že ak budem cvičiť na Nový rok, vydrží mi to aj tých ďalších tristo šesťdesiaťpäť dní! Veď: Ako na Nový rok... (Všetci majitelia posilňovní, plavární a podobných zariadení teraz súhlasne prikyvujú: prvý týždeň v januári im tržby astronomicky vzrastú.)
 Po dvadsiatke som mávala aj obdobie novoročných predsavzatí. Týkali sa podobných hlúpostí: počínajúc diétami, cvičením, až po tie odvážnejšie, v štýle Bridget Jonesovej (pre neznalých: o vzťahu, svadbe, a inak ďalekej budúcnosti). Na margo toho: mojim životným šťastím je, že som nikdy nepodľahla fajčeniu! To by sa mi s mojim nedostatku pevnej vôle už nevtesnalo do žiadneho balíka nijakých "osobných novoročných rituálov".
 Premýšľala som, či by sme nový rok nemali vítať skôr ako vítame sobotné rána: s pocitom, že máme more času oddýchnuť si a načerpať silu. Skočíme sa pozrieť na trh, niečo dobré si uvaríme, môžeme si naplánovať nejaký výlet alebo sa len tak posadiť k najbližším so šálkou kávy v ruke, s úsmevom. Prečo sa musíme hnať za niečim aj vtedy, kedy máme šancu pre ďalší kus času pre vlastný lepší život? Načo sa bičovať tým, čo by sme zaručene mali zmeniť, dosiahnuť, či škrtnúť zo svojho života? Veď pokiaľ budeme stále zovretí v týchto škatuľkovacích hraniciach času, zostane nám vôbec miesto pre slobodu ducha, pre tvorivosť, radosť?
 V posledných rokoch ma v novoročné ráno zvyknú potešiť Viedenskí filharmonici. Akonáhle mi po jedenástej k "raňajšej" káve zahrajú Straussa, hneď sa zdá, že svet môže byť dobrým miestom aj pre naozaj pekné chvíle. (Škoda len, že ich okrem Slovenska v priamom prenose počúva a pozerá celá Európa, no Slovensko už zopár rokov ani v repríze.)
 Pokiaľ sa teda chcete vyhnúť novoročnej (v horšom prípade januárovej) depresii, počúvnite radu psychológov: urobte si radosť. Choďte do kina na nejaký nový film, namaľujte si obraz (aj ak nemáte vôbec žiadny talent a nikdy ste to neskúšali), zorganizujte spolu so svojimi deťmi a aj pre ich priateľov malý karneval. Vzhľadom na voľné financie sa napríklad môžete vypraviť na krátku dovolenku za slnkom alebo aspoň na predĺžený víkend do kúpeľov, alebo sa začnite učiť hrať na triangel...
 Rozhodne sa však so svojou depresiou nezavierajte doma a ani sa ju nesnažte skrývať.
 A na záver pre vás všetkých, čo nemáte radi ani Vianoce ani Nový rok: nech vám k radosti pomôže aj ten fakt, že celý tento citový humbug sa k nám zasa ako bumerang vráti až o rok! (Teda už bez jedného týždňa...)