Nie sme v Amerike alebo Špecificky slovenský zmysel pre rešpekt

 Titul by sme mali používať iba v rámci pracovných alebo profesionálnych vzťahov. Prakticky by mal pod jedno označenie zhrnúť naše vedomosti. Na jeho základe by sme sa mali jednoducho uplatniť na pracovnom trhu, a hneď od začiatku dobre zarábať. Ale nie je to celkom tak.
Hneď po vysokej škole som bola preto rozhodnutá, že si ho ani nenapíšem na vizitky, veď dôležité je to, čo viem, nie nejaký titul. OMYL naivnej mladosti! S vizitkami bez titulu som zažila zopár zaujímavých prekvapení. Za všetky uvediem, ako som stretla bývalú spolužiačku zo základnej, hrdú dvojnásobnú mamičku. Podávala som jej vizitku, aby mala moju novú adresu a ona sa na mňa s úškľabkom otočila: "Tak ty si tú výšku neskončila? Ja som si to myslela!" Neskôr mi otvorila oči jedna kamarátka: "Tak ťažko si študovala, toľko námahy, a ty si to ani na vizitky nedáš?! Myslíš, že sme v Amerike?"
Až vtedy som pochopila: Nie sme v Amerike. Na Slovensku je titul až taký dôležitý, že niektorí si ho píšu, aj keď neštudovali, hoci je to trestné. Väčšina z nich to nerobí pre praktické výhody, ale pre niečo omnoho nedosiahnuteľnejšie: honor, rešpekt. V našej malej krajine to cítiť na každom kroku: napríklad v kúpeľoch sa babičky pri našom stole predbiehali, aby môjho manžela čo najčastejšie oslovovali: "pán inžinier", až mu to bolo nepríjemné a do jedálne sme potom chodili až tesne pred koncom, aby sme ich nestretli. Mne titul pani na recepcii zabudla pri príchode napísať, a tak pompa tohto honoru-hororu na mňa nedopadla.
 Všeobecne som si však všimla, že mužom titul napíšu vždy automaticky, kým ženám nie. Žena je aj v tomto smere celospoločensky vnímaná inak, než muž. Akoby tá žena vyštudovala "len tak", kým muž: "To je pán doktor!" Možno by to vedeli zdôvodniť psychológovia, ale myslím si, že to súvisí so všeobecným sexizmom na Slovensku.
 Môj titul mi však znepríjemňuje život v celkom inej oblasti: marketingové telefonáty! Keď nejaká tá prieskumová firma, čo jej tak "záleží" na našom názore, vidí, že v telefónnom zozname má človek pred menom titul: okamžite ste pre nich výborný objekt. (Minule sa ma jedna rovno opýtala na vek. Odhliadnuc od jej "tabuliek", mohla byť aspoň základne slušná.)
 Horšie sú potom ešte tie telefonáty, kedy pozývajú na rôzne predajné stretnutia a predpokladajú, že titul vám zaručuje veľký príjem, a teda na vás zarobia. Väčšinou do telefónu odbľabocú naučený text, nie je im poriadne rozumieť - a toto má prilákať!
 No najsmiešnejšia príhoda sa mi stala včera: dávam dohromady podklady pre dane bratovi, ktorý je zhodou okolností doktor vied a na rok a pol je mimo Slovenska. Volala som na Ekonomickú univerzitu, odkiaľ som preňho potrebovala nejaký doklad o príjme. Keďže je to naša "najvyššia" ekonomická škola, človek by predpokladal, že keď dáte do jednej vety "brat u vás prednášal" a "doklad pre podklady na daňové priznanie", tak pochopia, čo chcete. Nepochopili. Na učtárni ma napokon istý "pán inžinier" (nebudem uvádzať meno) vysmial, že ako to, že neviem, čo chcem. Vysvetlila som mu, že nie som ekonómka, a že na papieri, na základe ktorého volám je podpísaná istá pani tá a tá (nebudem menovať). Inžinier sa potom na mňa oboril, že tá pani je profesorka. V duchu som si vzdychla - pred desiatimi rokmmi by ma takéto jednanie vyviedlo z miery - a odpovedala som mu, že ja som inžinierka, môj muž je tiež inžinier a brat je doktor a že keby pani profesorka chcela, aby som vedela jej titul, tak by si ho tam napísala. A že čo majú tituly kohokoľvek spoločné s tým, čo od neho potrebujem?! Inžinier zalapal po dychu a že mám "taký mladý hlas", a že si myslel, že som študentka. Tak som mu ešte povedala, že mám 34 a že ani teraz nechápem, čo to má s potvrdením!...
 Mnohí skutočne vzdelaní a hodnotní ľudia si svoj titul nedajú zapísať ani do občianskeho. Pritom sú to doktori, profesori, či inak vzácni ľudia. Chcú tak demonštrovať, že vedomosti a vzdelanie sú niečo celkom iné, ako tituly, ktoré môžu byť vnímané hodnotovo posunuté. Sú duchovne povznesení nad situácie súvisiace s "titulovaním". Rovnako bývajú povznesení aj nad všetko materiálne. (Nechcem sa teraz zaoberať otázkami, aký majú títo ľudia smiešny príjem a postavenie, aké v spoločnosti skutočne zastávajú...) Potom, čo som minule musela prísť do styku s úradníkmi v sociálnej poisťovni, sa mi v súvislosti s titulmi a teda aj všeobecným rešpektom v spoločnosti, vynára otázka: Ako na takéhoto človeka bude reagovať celkom neznáma úradníčka? Len si predstavte, ako k okienku prichádza bielovlasá pani vedkyňa, alebo starší pán vedec, v úhľadnom kabáte, čo už dávno vyšiel z módy, a svojim vysoko kultivovaným spôsobom sa jej bude snažiť vysvetliť, že si chce vybaviť dôchodok. Vám, ktorí ste aspoň raz prišli do styku s úradníkmi (klasicky socialisticky arogantnými, a paradoxne stále nevyhynutého typu), určite teraz naskočila husia koža, omnoho "husovitejšia", ako pri sledovaní najhoršieho hororu.
 Z tohoto teda jednoznačne vyplýva, že ak nemáte titul, radšej ani nikam nechoďte a ani nič nevybavujte. A ak ho aj máte, tiež sa môžete pripraviť na "tvrdý boj". Lebo: "Nie sme v Amerike!" (Hoci si osobne myslím, že ani v tej Amerike to nie je ružové...)
 A celkom na záver: aká je vlastne hodnota vysokoškolského titulu a toho, čo má reprezentovať, keď prácu v odbore, na ktorý roky študujete, aj tak dostane priebojný neprofesionál, čo ledva zmaturoval?!