Aj nám viac či menej liezla na nervy škola a s ňou súvisiace povinnosti, rodičia s ich "starými" názory, lebo v našom živote boli najdôležitejší naši priatelia, naše záľuby, a, samozrejme, hudba, ktorá s tým vekom úzko súvisí. Napadlo mi, ako sme sa nadchýnali a intenzívne prežívali každú novú pesničkú od Grigorova, Dubasovej, či oficiálne nedostupného Jacksona, Madonnu, Sandru a Modern Talking, a delili sme sa na depešákov a metalistov. Kto mal "dvojča", bol jednoducho za frajera a aj čo-to zarobil, keď kamošom skopíroval nedostupnú "západnú" muziku, a to ani nehovorím o machroch ťažšieho kalibru, čiže o majiteľoch walkmenov v dnes už nepredstaviteľnej veľkosti :-) (Keď sa mi raz snívalo, že na dvierkach "dvojčaťa" som pozerala Madonnin videoklip La isla bonita, zdalo sa mi to ako totálne sci-fi, no dnes, keď si môžem pozrieť hocijaké video na maličkom monitore I-podu alebo mobilu, ten sen vidím skôr ako verneovskú predtuchu :-) )
Na strednej škole sme si mohli "ocapkať" prvé osobné počítače PMD, môj technicky osvietený otec mi v dobrej viere kúpil Atari (!) a asi dva týždne som celkom vážne uvažovala, že na výške budem študovať programovanie. Počítače ma totiž fascinovali a na automatizácii som si zamilovala logiku Karnaughových máp...
Potom sa všetko vyvíjalo rýchlosťou blesku. Naša generácia nad tým mohla nielen žasnúť, ale ak sme sa chceli uchytiť, prežiť, doslova online sme sa učili aj technickú (a viac-menej napokon aj tú bežnú) angličtinu, ktorá nám bola totálne cudzia, keďže nás odkojili na povinnej ruštine. Vďaka novým technológiám sa všetka technika fyzicky zmešovala a my, ako aj celé ostatné civilizované ľudstvo, sme si zvykli v každodennom styku používať napríklad aj stále menšie a praktickejšie mobilné telefóny.
Neviem, či mal koniec studenej vojny a rozpad bývalého východného bloku vplyv na obrovsky expandujúci technologický a následne aj technický svetový pokrok, ale my, "Husákove deti", sme rozhodne úplne iní ako všetky generácie pred nami a aj tie po nás. Museli sme sa veľa učiť a rýchlo zorientovávať. To, čo sme prežili a čím sme sa vďaka tomu stali, zažívajú máloktoré generácie, lebo celkom v inom sme vyrastali, inému sme sa museli (samo)naučiť a celkom iné teraz reálne žijeme - a nemyslím tým len fakt, ako sme napríklad pomáhali s počítačovou gramotnosťou predovšetkým generácii našich rodičov, lebo naše deti to zvládli, ako by sa už narodili s akýmsi počítačovým génom :-)
V súvislosti s najmodernejšou technikou však chcem posunúť svoje úvahy celkom iným smerom.
Vraj je kríza a nikto nemá na nič peniaze...
... ale všetka mládež je skvelo obliekaná
... ale v obrovských obchodoch čakáte dlho, kým vám pokladníčka naúčtuje tovar a nikto okolo vás nekupuje iba "chlieb a mlieko"
... ale každý vo vašom okolí má najnovší mobil s "najvýhodnejším" paušálom
... ale všetci a skoro všade máme internet a už vlastne ani nezvládame pocit, že by to mohlo byť inak - včera si jedna pozerala maily, ako čakala pri pokladni, neprekážalo jej, ako jej hľadím cez plece...
Vraj máme ekologickú krízu, roztápajú sa ľadovce, mení sa klíma, počasie je celkom pojašené, ale všetci ďalej rozširujeme svoje domácnosti o veci, ktoré vlastne ani nepotrebujeme, pri ktorých do veľkej miery podliemahe reklame, akoby naša nadspotreba priamo nevplývala na ničenie planéty:
... umývačka riadu nám možno usporí desiatky litrov vody ročne, ale musíme kupovať špeciálne prípravky na umývanie, na nezanášanie filtra a pod., z ktorých časť vlastne zjeme - od čoho si myslíte, že by zostali také lesklé? (Áno, jeme ten "lesk". Bŕŕŕ, fuj!) A čo tá voda, ktorou musíme riady predopláchnuť? Ďakujem pekne, to si už ten riad pokojne umyjem aj ručne!
... moderné drviče a krájače zeleniny, akoby sme zabudli na strúhadlo, ktoré po použití ľahko umyjeme
... čítačky kníh, pri ktorých vraj už netreba vláčiť hory papierových kníh na dovolenku a vraj sa tým šetria naše lesy. No neviem, čo sa šetrí, ale kniha mi bude "fungovať", aj keď si zabudnem nabíjačku a na dovolenku mi tie zotri knihy ruku neutrhnú, čo si vezmem so sebou, veď tam idem hlavne čosi zažiť. Inak si môžem zostať čítať aj doma. Skrátka kniha sa raz vyrobí a už "je". K čítačke už navždy budem potrebovať novú elektrinu... na ktorú zotnú každý deň nejaký ten strom v Brazílii (súvisí to nepriamo, a prepáčte, že to tu nebudem rozpisovať).
... nosíme si domov vodu v plastých fľašiach, hoci nám z kohútika tečie čosi, za čo by napríklad v Emirátoch dali kusy zlata, a to ani nespomínam nedostatok vody v Afrike. My však nadšene podliehame reklame a podporujeme výrobu balených minerálok. Ich minerály sa v nás iba usádzajú, lebo príroda ich dáva na liečenie našich problémov, čiže, keď sme chorí a nie na každodenné pitie. Tak veselo podporujeme výrobu plastových fliaš, ktoré tu ako odpad budú strašiť ešte aj naše vnúčatá!
... sme nútení používať stále nové operačné systémy, ktoré sú zamerané predovšetkým na zachovanie vlastnej zamestnanosti a tým teda aj na zachovanie vlastnej existencie "tých" korporácii. Nákupmi zmodernizovaných osobných počítačov, mobilov a pod. sme nútení vo viac-menej pravidelných intervaloch vyhadzovať spotrebiče, ktoré zastarali iba "morálne" a stále vlastne fungujú, čiže vďaka technickému pokroku vyrábame tony a tony celkom zbytočného odpadu (a to ani nespomínam pocit celkom bezúčelného šikanovania, ktorý mnohí prežívame, ak si máme zvykať na stále nový a nový operačný systém! O starších ľuďoch, ktorí si ťažko na čosi zvykli, a po piatich rokoch aby sa učili zasa nové len preto, že si chcú čosi písať a občas si mailovať, ani nehovorím!)
Neviem, prečo mám podliehať najnovším napríklad mobilovým trendom. Nepotrebujem v telefóne internet, ani si nekonečne četovať s kamoškami o totálnych banalitách (hoci, musím sa priznať, aj ja na fejsbúku rada preposielam pekné obrazky kvetov, módy či interiérov - čiže nepotrebností, do istej miery "virtuálnych" spamov :-) ) Veď ak čosi od kamošiek chcem, rada sa s každou z nich stretnem osobne. Lenže ja mám rada svoj šesťročný (rozhodne nedotykový) telefón! Rok som si ho vyberala, stál ma kopu peňazí a je taký krásny, že vyzerá skoro ako šperk. Hnevá ma, lebo viem, že ho raz budem musieť vymeniť za modernejší, pretože aj môj mobil vyrobili podľa "zásad zamestnanosti" (a následnej výroby "morálneho" odpadu) a nikoho nezaujíma, že mi stačí používať ho iba na telefonovanie, nejakú tú esemesku, ako budík, hodinky a občas s ním aj čosi odfotím.
Ako som už spomenula, na hudbu používam I-pod. Oproti mobilu si môžem byť istá, že ma neožaruje, ani nevysiela žiadne vlnenie, sporné medzi odborníkmi. Veď, ktovie, čo za päťdesiat rokov výjde na svetlo sveta aj v tejto súvislosti... A mobil nepotrebujem (a ani nechcem) mať stále pri sebe...
A na úplný záver:
Celkom chápem, že je praktické mať všetko v jednom a preto aj stále so sebou, ak je človek napríklad rozbehaný študent alebo dáky manažér. Študent má ale dosť času, aby nemusel používať najnovšiu techniku (a prepáčte, že sa tu nejdem zamýšľať nad súvislosťou času a peňazí), teda vlastne chápem len tých manažérov :-) , že chcú mať všetko v jednom. No bola som jediná, komu prišlo minule v kaviarni smiešne, ak si jeden pán pricapil k uchu notebook veľkosti skoro A4 a telefónoval s ním! Predtým na ňom písal bez klávesnice, počas mojej kávy s kamoškou absolvoval už svoje tretie stretnutie. Striedali sa pri ňom klienti, mal to dobre zorganizované, lebo vzájomne sa nikdy nestretli (a možno tohto kŕčovitého zaneprázdnenca popíšem v nejakej svojej knihe...), ale predstavila som si, čo by som si o ňom myslela, ak by som ho postavila do deväťdesiatych rokov, do rokov zúrivej technickej minimalizácie s takouto "maximalizáciou" pri uchu...
Nemáte pocit, že už to s tou spotrebnou technikou, jej účelnosťou, praktickosťou a celkovým prístupom k tomu, čo po technickej stránke ku každodennému životu naozaj potrebujeme, poriadne preháňame?
Kam sa podeli časy, keď sme si so spolužiačkou cez prázdniny poslali dva-tri listy, ktoré som si opakovane čítala, keď sa mi za ňou zacnelo a ktoré mám odložené dodnes? A zavolať si? To mi naši nedovolili. "Moja drahá, telefón je drahý a iba na dôležité veci. Keď treba sanitku alebo tak..."
A čo také dôležité sme si potrebovali oznámiť, aby tomu nestačil rozmer papierového listu?
Čo také dôležité si v dnešných časoch potrebujeme každú minútu komu oznámiť (ak nie sme práve ten zaneprázdnený manažér, žonglujúci s časom, klientami a svojimi šéfmi), aby sme museli byť v trvalom kontakte s tými, s ktorými fyzicky nie sme, keď toľko esemeskujeme a sme ochotní platiť príšerné prachy operátorom za tie nekonečne dlhé a úžasne výhodné paušály za hovory? Veď minimálne polovica našich hovorov sa končí slovami: "Volám ti, že ti potom zavolám, keď skončím..." alebo: "Dobre. Veď si potom ešte zavoláme..." Voláme, aby sme oznámili, že budeme volať - no nie je to choré? :-)
(Nebudem sa zamýšľať nad dnešnou potrebou "nutnosti" mobilu pre dieťa, v súvislosti s jeho ustráchanými rodičmi. O tom si urobte názor sami :-) )
Zdá sa mi, že nežijeme ani tak rýchly život ako skôr to, že si sami navzájom kradneme náš drahocenný čas - a to nielen telefonovaním, ale aj mailami, konaktom cez fejsbúk a pod. Veď ak sa na mail neodpovie do druhého dňa, akoby sme ho ignorovali - veď rýchlosť doručenie predsa neznamená aj rýchlu, priam okamžitú odpoveď! Sami si vďaka technike roztáčame svoj začarovaný kruh, hoci tá bola pôvodne určená na presný opak. Teda aspoň dúfam :-)
