Slovenské mediálne otázky týchto dní

Médiá nás už roky kŕmia skepsou a v umení šokovať by si väčšina našich žurnalistov zaslúžila hádam niečo ako Oscara. Zvykli sme si na opticky kultivované štúdiá navrhnuté našimi poprednými dizajnérmi, anorektických moderátorov s umel(eck?)ým výrazom, ich neprirodzene prednesený hlas, ako aj na fakt, že poriadna diskusia sa nezaobíde bez hrubosti, osočovania a podrážania si nôh typu: "naša vláda urobila", "minulá vláda neurobila" alebo naopak. Poriadny politik nie je dosť dobrý, pokiaľ svojmu oponentovi "nevlezie do vlasov" a nerozdrví ho pod váhou "agumentov". Že vlastne v diskusii nezaznie žiadny skutočný argument? Že "obyčajný človek" (tento termín vysvetlím neskôr) sa vlastne nič nedozvedel? Že redaktori sa v živých reláciách naučili efektne a veledôležito skákať svojim hosťom do reči?

Zostali sme úplne bezbranní voči takýtom spôsobom a - čo je najhoršie - zdajú sa nám prirodzené. Berieme to ako nerozlučnú súčasť práce médii a nevieme, že by to mohlo byť aj inak, že arogancia neznamená profesionalitu. Popri našich každodenných starostiach sme sa naučili nevšímať si, ako zničujúco na naše životy pôsobí trvale negatívny pohľad na svet, ktorý nám je väčšinou médii vnucovaný. (A psychológovia by určite súhlasili, že náš zvyk na všetko nadávať a mať zásadne iný názor s touto všeobecnou slovenskou negatívnou pasivitou priamo súvisí.) Už sme boli toľkokrát pompézne šokovaní, že strácame schopnosť odlíšiť, čo je skutočne dôležité a čo by nás malo alebo nemalo šokovať.

Lenže túto našu nevôľu aktívne sa starať o "chod sveta" teraz zasiahla finančná kríza. Nečakane si nehrabeme iba na svojom piesočku a popri všetkých "nekomfortoch", ktoré čakáme v súvislosti s príchodom eura, ako aj "nekomfortoch", ktoré začiatkom tohto roka Slovensko zažilo vďaka svetovej potravinovej kríze, sa teraz musíme zaoberať aj otázkami novozvniknutej celosvetovej krízy v oblasti financii. A tentokrát sa to nedá komentovať z pozície arogancie a nadradenosti, lebo teraz sa naozaj nejedná iba o Slovensko a naozaj sa "niečo" deje...

Včera sa konečne JOJka pokúsila byť aktuálna a reláciou DeFacto sa snažila ČOSI objasniť "obyčajnému človeku". Je zaujímavé pozerať takúto diskusiu, keď človek už pozná na jednej strane schopnosti pána Krajcera a jeho osobnosť, vyprofilovanú rokmi jeho zaujímavých politických diskusií. Na druhej strane som v cudzine svedkom každodenných diskusii na tému kríza, a o to viac očakávaní som vkladala do avízovanej relácie.

Nechcem písať, že ma osobne hlboko sklamala, lebo nerada rozširujem rady kritikov a večne sa sťažujúcich. Nezdá sa mi fér snažiť sa postaviť článok na kritike relácie, ktoré sa "aspoň snažila" čosi objasniť. Napíšem ale, že táto relácia bola typicky slovenskou diskusiou, kedy redakcia pôsobí opticky dokonale, redaktor v perfektnom saku ako mentorský vševedko akože s prehľadom riadi diskusiu (skáče do reči zásadne vtedy, keď už sa hosť dostáva k jadru problému) a kedy hostia, ktorí majú vniesť svetlo do problému, vlastne mlátia prázdnu slamu, lebo povedali vlastne iba svoju úvodnú reč (zabrzdili ich "včas", aby niečo skutočne povedali). Česť tým zlomkom SKUTOČNÝCH informácií, ktoré zazneli - a teraz nemyslím navádzanie pána Krajcera na hlboko neprofesionálne očakávanie odpevede na otázky typu: "Ak si obyčajný človek chce kúpiť auto, má si ho kúpiť teraz alebo autá zlacnejú?" Týmto pán Krajcer u mňa hlboko klesol. Prečo?

Máme tu finančnú krízu, o ktorej odborníci tvrdia, že sa rozsahom vyrovná kríze z tridsiatych rokov minulého storočia, a nemusíme patriť do skupiny tých starších, ktorí ju zažili, aby sme vedeli, že jedným z jej priamych dôsledkov bola druhá svetová vojna. Dnes je našťastie svet inde, a hoci nie som ani politik a ani ekonóm verím, že takéto extrémy nám v dnešnom svete nehrozia. Máme našťastie organizácie, ktoré stoja nad národmi, máme medzinárodné mechanizmy, ktoré udržujú spoluprácu medzi národmi a v neposlednom rade máme Európsku úniu, ktorá je zárukov plnenia tejto spolupráce. Snaha Európskych politikov o globálne riešenia finančnej krízy je dôkazom, že sa "veci riešia" a že "múdre hlavy" na niečo aj skutočne prídu.

Preto je veľmi smiešne a zároveň veľmi smutné, ak sú Slovákom informácie predostierané zasa "istým" spôsobom: okresané, neúplné, nerozumiteľné, netransparentné... V súvislosti s tým, o čom sa rokuje na medzinárodnej úrovni v Bruseli sú tieto otázky (prepáčte za výraz) úplne od veci, keď už aj pán Krajcer skĺzol k "obyčajnému človeku" a veciam, ktoré ho akože zaujímajú, či si má kúpiť auto teraz...

Každý z nás môže byť obyčajným človekom, ale každý z nás je úplne iný, a práve preto ním byť nemôže. Nikto nemôže povedať, čo sa za pojmom "obyčajný človek" skrýva a takáto globalizácia zaváňa niečim ako "prostiedok na uspatie verejnej mienky". Je "obyčajný človek" ten Slovák, ktorý je vedec, ktorého múdrosť by "na západe" ocenili vyšším platom? Alebo novopečená mamička s párdňovým miminom? Alebo študent, ktorý sa snaží preplávať cez skúšky? Robotník z automobilky, ktorý je rád, že zarába aspoň minimum? Vysokoškolsky vzdelaný Slovák, ktorý v zahraničí umýva riad a zarobí tak viac ako doma vo vlastnej odbornosti? Dôchodca zo Spiša, ktorého deti sa kvôli práci odsťahovali do Bratislavy a svoje vnúčatá vidí iba na Vianoce? Redaktorka (ktoréhokoľvek) média, ktorá sa bojí mať viac vrások, aby už nebola na svoje miesto pristará bez ohľadu na svoju objektívnu profesionalitu? Chlapík, ktorý si otvoril malý obchodík na kancelárske potreby, aby zamestnal seba, svoju ženu a staršieho syna, lebo tri roky nezohnal poriadnu prácu? Pani z Dunajskej Stredy maďarskej národnosti, ktorá chová sliepky, pestuje si vlastné zemiaky a nakupuje zásadne iba výbehový tovar z Lidla tesne pred zárukov? Róm, ktorý živí desať hladných krkov a čaká od štátu prídavky? Sestrička, ktorá sa na týždňovkách v Rakúsku stará o (tiež euro-)dôchodkiňu?   Obyčajný človek totiž neexistuje. Je to len pre potrebu rétoriky niektorých politikov umelo vykonštruovaná bájna bytosť, od ktorej sa očakáva, že sa s ňou každý ľahko stotožní. Mohla by to byť bytosť svojou podstatou podobne bájna, ako Jety alebo Lochneská príšera. Ale skôr je to bytosť podobná niektorému z hrdinov filmov alebo kníh. Je rovnako nereálna a - rovnako ako v dobrom príbehu - má našu pozornosť upriamiť žiadným smerom. No v prípade konkrétneho TOHTO "obyčajného človeka" má byť veľmi často naša pozornosť odvedená od naozaj dôležitých problémov, ktoré nemáme vidieť.

Ako aj klasik povedal: Svet je jedno nádherné divadlo. Mali by sme si však dať veľký pozor, aby sme si popri všetkých tých efektoch rétoriky divadelných aktérov, prvoplánovej dokonalosti prostredia, popri všetkých tých (viac či menej) profesionálnych výkonoch hercov, aby sme si popri tom všetkom dokázali zachovať zmysel pre VLASTNÚ realitu - podľa múdreho hesla: reči sa hovoria a chlieb sa je. Keď sa totiž vrátime z divadla, musíme sa hlavne vyspať, aby sme zajtra zasa mohli zarábať peniaze, aby sme nakŕmili naše deti a aby sme sa mohli tešiť z toho, ako rastú. O tom je život: trocha zábavy, trocha povinností. Len sa - za nič na svete! - nestať súčasťou Matrixu falšných ilúzií!

Aj relácia DeFacto sľubovala konkakt s realitou: objasnenie krízy, alebo aspoň snahu o osvetlenie faktov. Napokon sme ale boli vo väčšine prípadov svedkami samých krásnych efektov: aj ten Dow Jones graf bol naozaj prekrásny! Škoda len, že v rámci záujmu niečo vysvetľovať "obyčajnému človeku" nikto nepovedal, čo Dow Jonesov index vlastne označuje a prečo sú dôsledky jeho klesania také alarnujúce. Odtiaľ mala relácia začať a nie sa spoliehať na efekt, aký v ľuďoch zanechá peknučký graf, čo sa rozkošne vykreslil na priesvitnú stenu.

Je smutné sa spoliehať, že všetko zapôsobí profesionálnejšie, ak sa ukáže nejaký ten graf alebo štatistický "koláč" a hovorí sa v termínoch odvodených z cudzích jazykov (development a pod.). Väčšina národa nie je ekonomicky vzdelaná a (keď už sa pohybujeme v týchto termínoch:) obligátny "obyčajný človek" nerozumie, o čom sa hovorí.

Ak bolo cieľom tejto relácie zanechať dojem, ako to ten pán Krajcer zasa všetko úžasne ovláda (alebo jedna nepatričná SMSka od divákov, aký je pán minister krásny muž), pokiaľ išlo o zanechanie takýchto dojmov, potom nám pán Boh pomáhaj. Najlepšie sa totiž manipuluje s ľuďmi, ktorí sú deprimovaní a dezorientovaní. A nedostatkom informácii sa presne toto dá dosiahnuť.

Umenie rozprávať mnoho desiatok minút a nič podstatné nepovedať, bolo (dovolím si tvrdiť) vo včerajšej relácii DeFacto zatiaľ dotiahnuté do najvyššieho levelu. Uvidíme, kto sa pokúsi prokonať tento výkon v tomto špecifickom športe, ktorým naše médiá oplývajú. A niekto sa určite pokúsi - veď sme toho svedkami tak často: efektná forma bez informačnej podstaty. Pekne sa oblečú, krásne štúdio... - ale to už poznáme.

Naozaj je toto podstata novinárskej práce? TOTO sa žurnalisti učia v škole robiť???