Roky praxe ubiehali, menili sa ministri, výchovno-vzdelávacie programy, vízie, metódy, či smerovanie celého školstva. Absolvovala som rôzne vzdelávacie semináre, školenia, kurzy predovšetkým na rozvoj tvorivosti detí. Musím konštatovať, že som pracovala v zabehnutých koľajach, v presne orámovaných organizačných činnostiach. Nádeje sme vkladali do nového štátneho vzdelávacieho programu...
V súčastnosti v tradičnej MŠ musím ako učiteľka stihnúť zabezpečiť všetky organizačné činnosti, napriek tomu, že deti prichádzajú do MŠ neskoro a mnohé z nich sa nestihnú ani pohrať. Som neustále centrom diania a aktivít, občas direktívna v snahe udržať disciplínu a dieťa má zvyčajne vymedzený čas na prácu...
Po hlbšom oboznámení sa s Montessori pedagogikou som zistila, že to ide aj inak a rada by som stala „montessoriovskou učiteľkou“.
Páči sa mi vychovávať slobodných, nezávislých ale hlavne samostatných a zodpovedných jedincov. Pozorovať deti v prostredí, ktoré ich dokáže natoľko zaujať, že sústredene pracujú a „nasávajú“ množstvo vedomostí a zručností, akoby to bola ich najprirodzenejšia potreba, túžba a hra zároveň. Tiež sa mi páči, že deti nie sú závislé od pochvaly a hodnotenia iných, ale sami si vedia zhodnotiť úroveň svojich vedomostí. A to všetko bez vonkajšieho tlaku učiteľky. Jej cieľom nie je organizovať činnosť dieťaťa - tú si vyberie samo. Predovšetkým musí veľmi dobre poznať didaktické pomôcky, osvojiť si spôsob, ako ich deťom ponúkne a pozorovať, ako s nimi deti pracujú. A taktiež - učiteľka si musí osvojiť určitú vnútornú sebareflexiu, ktorá sa prejavuje trpezlivosťou, uvážlivosťou, láskavosťou a úctou voči osobnosti jedinca.
Na záver môžem skonštatovať, že hoci je medzi tradičnou a montessoriovskou učiteľkou veľa rozdielov, jedno by mali mať spoločné - a to lásku k deťom, pretože tú deti potrebujú najviac.
Gabriela Trestová
