Či ste si to všimli, alebo nie, myšlienky Márie Montessori sa začínajú stále viac šíriť aj po Slovensku. Inšpirujú sa nimi čerstvé mamičky, ktoré si z Montessori praxe vyberajú rôzne činnosti, aby mohli zmysluplne zamestnať svoju ratolesť, alebo aj také, ktoré si princípy Montessori pedagogiky berú za svoj výchovný ideál. Vďaka nim, ako aj z potešujúcej iniciatívy niektorých učiteľov, sa táto pedagogika začína pomaličky udomácňovať aj v niektorých našich predškolských zariadeniach. Mnohé štátne či súkromné škôlky lákajú deti do svojho zariadenia s prísľubom uplatňovania prvkov Montessori pedagogiky, iné sa hrdia tým, že sú Montessori škôlkami. Odhadujem, že v škôlkach, ktoré ponúkajú prvky Montessori pedagogiky, nemajú Montessori materiál – povedzme si narovinu, zakúpiť ho je finančne náročnou záležitosťou. A tak využívajú „prvky“ v podobe svojpomocne vyrobených pomôcok alebo zapájaním detí do prípravy jedla a podobne. Je úžasné, že sa takéto veci robia aj v štátnych škôlkach a že sú tam učitelia, ktorí vidia v tejto pedagogike cestu ideálnu pre dieťa.
Do druhej skupiny spomínaných predškolských zariadení patria škôlky, ktoré sa označujú ako „Montessori“. Na Slovensku ide zväčša o súkromné zariadenia. Tieto škôlky zamestnávajú učiteľov, ktorí absolvovali Montessori kurz, a v policiach majú zoradené originálne Montessori materiály. Avšak ani tieto atribúty nerobia takúto škôlku dobrou Montessori škôlkou, ak sa v nej obchádzajú základné princípy Montessori pedagogiky. Tie vychádzajú z predpokladu, že dieťa na ceste poznávania sleduje svoj vnútorný plán, ktorý sa odkrýva vďaka jeho schopnosti koncentrácie. KONCENTRÁCIA alebo SÚSTREDENIE SA je kľúčovým fenoménom Montessori filozofie. Ako takmer vo všetkom, aj v prípade rozvoja koncentrácie a pozornosti je prvých šesť rokov života najdôležitejším obdobím.
Schopnosť sústrediť sa považovala M. Montessori za niečo, čo je dieťaťu vlastné, ak mu ponúkneme v správnom čase správnu činnosť. V takomto prípade sa dieťa dokáže hlboko do činnosti pohrúžiť a venovať sa jej dlhý čas bez toho, že by vnímalo okolie. M. Montessori opisuje prípad, kedy jedno dievčatko v škôlke bolo natoľko pohrúžené do vkladania valčekov do správnych otvorov, že nevnímalo nielen ruch okolo seba, ale ani to, keď ho na stoličke zdvihli a opäť položili. Dievčatko stále nerušene pri činnosti zotrvávalo.
Priznávam, že v našej škôlke sme zatiaľ takúto mieru koncentrácie nespozorovali (veríme, že aj to príde J), ale máme skúsenosti s deťmi, ktoré naozaj dokážu dlho-predlho napríklad presýpať fazuľku z jedného džbánika do druhého a nenechajú sa rušiť žiadnym podnetom z okolia. Potom si s pospevovaním odložia tácku so džbánikmi do police a dajú si pauzu, veselo sa prejdú po triede, pozrú, kto čo robí, alebo sa nadesiatujú a prehodia pár slov s kamarátom. A venujú sa ďalšej činnosti. Vtedy ako učiteľky s príjemným pocitom pozeráme na tento jav, pretože tušíme, že dieťa sa cez momenty hlbokej koncentrácie blíži k harmonizácii, k vyladeniu vlastného vnútra, ktoré je častokrát rozhárané a predpodnetované svetom, ktorý ho obklopuje. (O tom, že v dnešnej pretechnizovanej dobe je schopnosť koncentrácie vzácnejšia a dôležitejšia, než tomu bolo pred 100 rokmi, sa určite nemusím rozpisovať.)
Pre nás ako učiteľov je dôležité dieťa starostlivo pozorovať, poznávať ho a na základe odpozorovaného mu ponúkať činnosti, ktoré sú pre neho podnetné a zaujímavé, pri ktorých sa dokáže dlho sústrediť a opúšťať ich so spokojným pocitom naplnenosti. Ide väčšinou o také aktivity, ktoré podporujú svalovú koordináciu, koordináciu oko-ruka a jemnú motoriku. Patrí sem napríklad presýpanie rôzne veľkých zŕn zo džbánika do džbánika, naberanie orieškov kliešťami a vkladanie ich do mištičky, preosievanie múky, nalievanie vody z kanvičky do pohárikov, strúhanie a šľahanie mydla, zametanie dlážky, umývanie stola a podobne. Tieto činnosti nazývame „cvičeniami praktického života“ a sú pre nové deti v škôlke najpríťažlivejšie. Najmä cez ne dochádza k sústredenej činnosti a od nej k harmonizácii, upokojeniu dieťaťa.
Dieťa sa dokáže sústrediť pri mnohých ďalších aktivitách – dôležité je poskytnúť mu k tomu podmienky. Ako to môžeme zabezpečiť? Pre domáce i škôlkarske prostredie platí niekoľko odporúčaní:
Dieťa pri žiadnej činnosti nerušíme (samozrejme, ak neubližuje sebe ani iným) – ak napríklad ticho a zaujato kreslí, nerušme ho vypytovaním sa, čo to je, a počkajme, kým svoju prácu dokončí. Ak treba zmeniť činnosť (napríklad ísť obedovať), upozorníme na to v niekoľkominútovom predstihu.
Pozorujme – dieťa nám svojou činnosťou dáva najavo, čo pre svoj vývin potrebuje; či je to rozvoj hrubej motoriky (skákanie, chodenie po schodoch...), grafomotoriky (kreslenie...), budovanie sociálnych vzťahov (sledovanie detí, nadväzovanie kamarátstiev...) atď.
Vytvorme vhodné podmienky – ak vieme, čo dieťa najviac vyhľadáva, uložme mu to do poličky, vytvorme mu priestor na kreslenie alebo na skákanie ap.
Zbytočne veľa nerozprávajme – ak chceme dieťaťu ukázať, ako sa niečo robí, upriamme jeho pozornosť na prácu našich rúk, nerozptyľujme ho prílišným opisovaním toho, čo robíme a prečo to robíme.
Nepreťažujme pozornosť dieťaťa množstvom podnetov – ponúkajme radšej menej hračiek alebo činností, ktoré sú vyberané s ohľadom na aktuálne potreby dieťaťa.
Ak má dieťa dostatok príležitostí k sústredenej činnosti, nielenže je spokojnejšie, ale narastá aj jeho schopnosť učiť sa nové veci. A tak sa u detí v Montessori škôlkach postupne prebúdza záujem aj o písmená, o veľké čísla a o tajomstvá prírody.
Mgr. Kvetoslava Rábelyová
bývalá riaditeľka SMŠ Montessori Zvolen
